Domáce vzdelávanie očami muža, otca domškoláckej rodiny. Štvrtý diel.
Predstav nám stručne seba a svoju rodinu.
Sme Kokavcovci. Oco „Maco“ (tak ma volajú deti a vlastne všetci), mamka Anežka a päť detvákov – Timka, Veronka, Miško, Matúško a Dorotínka „Bublinka“ (tak zasa volajú deti a vlastne skoro všetci ju). Bývame na Horehroní v podstate typickým dedinským životom – pestujeme, chováme, prerábame dom po rodičoch a vzdelávame doma – čo už až tak tradičné u nás nie je. Aspoň teda nebolo, kým sa u nás v dedine neobjavila iná domškolácka rodina 😀
Ako a prečo ste sa rozhodli vzdelávať svoje deti doma?
Nadviažem na predošlú vetu – jedného dňa sa v našej dedine objavila iná domškolácka rodina. Mňa, ako osobu vnútorne milujúcu slobodu, myšlienka alternatívneho vzdelávania oslovila už dávno počas štúdia pedagogiky – študoval som predškolskú a elementárnu pedagogiku. (Áno, neučím, ale o tom bude reč ďalej.) Osobne ma najviac oslovujú školy typu Sudbury Valley, ale keďže nič podobné na Horehroní (zatiaľ) nie je, cesta domáceho vzdelávania bola jednoznačne najatraktívnejšou možnosťou. Keď sme k tomu pripočítali s manželkou naše osobné zranenia a traumy z klasickej školy, bolo v podstate rozhodnuté. Namotivovaní sme sa teda pustili do toho, aby sme neskôr zistili, že všetko je inak, ako sme čakali 😀
Mal si spočiatku obavy z domáceho vzdelávania a z toho rozhodnutia?
Ja osobne ani nie – som osoba, ktorá sa rýchlo nadchne a nie vždy zhodnotí všetky možné dopady nadšeného rozhodnutia 😀 Moja úloha v domácom vzdelávaní sa však veľmi rýchlo vykryštalizovala na sponzora. Drvivá ťarcha domáceho vzdelávania tak ostala na mojej manželke, a teda aj väčšina obáv. Moja skvelá manželka však v priebehu rokov mnohé obavy pretavila do šancí osobnostne podrásť a mnohé obavy pretavila do nových schopností a zručností. Ale úprimne, tie základné obavy tam vždy ostávajú. Keďže každé dieťa je iné, neustále sa niečo mení doma aj vo svete, musíme reagovať na veľa zmien, podnetov a stále prehodnocovať naše rozhodnutia čo a ako ďalej s domácim vzdelávaním. Ale myslím, že to úplne základné rozhodnutie ísť touto cestou je už v nás pevne zakorenené.
S akými reakciami sa ohľadom domáceho vzdelávania stretávaš v širšej rodine či vo vašom okolí?
Rôznymi… od úplného nadšenia, kedy nám ľudia vravia, že sme pre nich vzorom a povzbudením, až po úplné absurdity. Asi topka z tých absurdít bolo, keď sme sa dozvedeli, že vraj sme takí eko bio, že doma nemáme podlahy iba hlinu a deti naše nechodia do školy. Pravdou je, že hlinu síce máme, ale na stenách (hlinené omietky) a deti do školy jednoznačne chodia – do tej najlepšej, do domácej 😉 Veľkým povzbudením pre nás je však to, že po prvých lastovičkách, ktorými sme v našom okolí boli spolu so „susedmi domškolákmi“, k nám za tých pár rokov pribudlo už viacero rodín.
Aké máš koníčky a ako sa premietajú do vášho domáceho vzdelávania?
Aké mám koníčky? Nerozumiem otázke… 😀 Je pravdou, že popri práci, starostlivosti o dom, záhradu, domácnosť s piatimi malými deťmi a aspoň nejakých náznakoch službe v komunite toho času, resp. chuti ešte niečo robiť je pomenej. Mám však takú milosť, že som mohol pretaviť jednu zo svojich záľub do práce, ktorá ma dokonca uživí aj ako otca domškolákov. Podnikám v oblasti výškových prác horolezeckou technikou. (skrytá reklama: www.profivertical.sk). A to je aj záľuba, ktorú sa snažím posunúť deckám. Najstaršia Timka je veľmi talentovaná lezkyňa, napriek tomu, že toho času na lezenie máme žalostne málo oproti tomu, aký potenciál v nej vnímam. Druhou mojou veľkou záľubou je zálesáctvo. Väčšina našich výletov vedie do prírody. Decká majú za sebou aj pár prespávačiek v divočine, pod holým nebom – ale úprimne, tiež je to skôr výnimočne. No a treťou záľubou je hudba – hrám na bicie a gitaru. A pretavujeme to do domácich koncertov, večerných modlitieb s gitarou, hrávame detské omše a adorácie vo farnosti a všetci chodia do ZUŠky.
Ako zhruba vyzerá váš deň alebo týždeň?
Ráno vstaneme a máme spolu raňajky celá rodina. Toto by som chcel zdôrazniť, lebo je to jedna z vecí, prečo sme sa rozhodli zotrvať v domácom vzdelávaní. Vďaka mojej práci a tomu, že decká sa vzdelávajú doma, máme čas každý deň (s pár výnimkami) normálne začať deň spolu ako rodina. Ja potom odchádzam pracovať (cez týždeň) a decká majú program buď doma s manželkou alebo idú do školičky – o tej viac porozprávam v ďalšej otázke. Poobede, keď sa vrátim z práce, väčšinou decká už behajú po dvore alebo v lese stavajú bunker s kamošmi (sklamem všetkých, ktorí sa boja o sociálne interakcie s vrstovníkmi – naše deti majú veľa kamošov a veľa dobrých kamošov :-D). S manželkou dáme kafé a debatku, potom mi konečne „zakvačí“ (smiech) najmenšiu Dorotku, aby si stihla spraviť „svoje veci“ (rozumej servis nám ostatným). Porobíme niečo okolo domu, zveriny a záhrady, večer sa zahráme buď spoločenské hry, dáme si filmový večer alebo nervózny ukričaný večer pri upratovaní rozhádzaných detských izieb a ideme spať. Cez víkendy zásadne nepracujem, tie sú pre rodinku a prácu okolo domácnosti. Väčšinu víkendov teda strávime buď na výlete, návšteve (samozrejme návšteva príde k nám, lebo nás je veľa a nájde sa málo odvážlivcov, ktorí nás pozvú na návštevu) alebo máme nejakú oslavu, ktorých je pri našom počte členov celkom dosť do roka. A v nedeľu ideme samozrejme spolu na Svätú omšu.
Ako funguje vaše domáce vzdelávanie?
Od začiatku sme snívali o malej komunitnej škole. Nikdy sme neboli a priori proti nejakej forme inštitucionalizovaného vzdelávania, ale nenašli sme v okolí takú inštitúciu, ktorá by nás presvedčila nevybrať sa cestou domáceho vzdelávania. Spočiatku, keď sme boli na domácom vzdelávaní v našom okolí len dve rodinky, sme išli klasicky – väčšina bola na pleciach manželky. Stále sme však snívali a dúfali, že raz sa nám podarí vytvoriť malú vzdelávaciu skupinku. Dnes už takú máme. Postupne sa k nám pridalo ďalších päť rodín (snáď som na niekoho nezabudol) a máme svoju pani učiteľku a malú „školičku“ štyri dni v týždni.
Pondelok až štvrtok decká chodia do „školičky“ medzi 9:00 a 12:30 (resp. 11:00 a 13:00 niektoré dni). Vzdelávajú sa tam decká v rozmedzí 1. – 5. ročník. Učí ich pani učiteľka, ktorá pochádza z Bieloruska a má manžela z našej obce. Je veľmi šikovná pedagogička a psychologička, a preto do slovenského školstva nezapadla 😀 S deckami robí aktivity zamerané na prírodné vedy a matematiku, vyučuje ruštinu a u menších dohliada na písanie a čítanie. Manželke teda ostala slovenčina, angličtina, ale aj vlastne taký všeobecný „dozor“ nad všetkými predmetmi. Mimo troch školákov máme ešte štvorročného Matúška a takmer ročnú Dorotku. Keď sú decká v školičke, tak manželka sa venuje cieleným aktivitám s Matúškom. Jedna iná domškolácka mama vedie Expedíciu (prírodné vedy) a náš dedo z chalúpky si zobral na starosť vlastivedu – a je príkladom nadšeného laika, ktorý naučí lepšie ako frustrovaný pedagóg.
A samozrejme celý náš život a všetko, čo v ňom robíme a spôsob ako sa to snažíme žiť, je, dúfame, tiež dobrou školou. Aspoň sa o to snažíme tak, ako s Božou pomocou vieme v rámci našich ľudských obmedzení…
Ako vidíš rolu otca detí vzdelávaných doma?
Jedna vec je, ako ju vidím a druhá, ako ju žijem. Určite by som sa videl viac zapojený v rôznych procesoch než momentálne som. Žiaľ, tým, že zabezpečujem ako otec prevažnú väčšinu príjmu do rodiny, neostáva mi cez týždeň buď čas – čo tvrdím ja – alebo chuť a energia – čo je skôr pravda, ešte nadšene vymýšľať hodnotný vzdelávací program pre deti.
Skôr sa snažím žiť pravdivo hodnoty, ktoré s manželkou považujeme za kľúčové. Niekedy sa darí lepšie, niekedy zlyhávame. Ja som si však ako otec povedal, že mojim úspechom ako rodiča bude naučiť deti rozoznať dobro od zla. Aby si vždy (alebo teda väčšinou) vedeli správne vybrať to dobré a odmietnuť to, čo im nebude slúžiť k dobru. Z tých praktických vecí je mojou doménou v domácom vzdelávaní pohyb a športy s deťmi. Takže s nimi chodím na turistiku, lyžovať, korčuľovať, bicyklovať, loziť… A ešte sloboda… chcem do nich vtlačiť slobodnú a otvorenú myseľ. A vďaka mojej skvelej manželke sa nám darí žiť naozaj v slobode a nie v chaose a anarchii 😀
Čo Ťa naučilo domáce vzdelávanie alebo Tvoje deti počas ich domáceho vzdelávania? Prekvapilo Ťa niečo?
Neviem, či naučilo, skôr sa mi potvrdzujú veci, ktorým som vnútri veril, že môžu fungovať. Že dieťa je plnohodnotný človek, ktorý žije rovnako dôležitý a závažný svet ako dospelák. Že jeho úspechy aj ťažkosti sú rovnako dôležité ako tie dospelácke. A áno, to je vlastne tá vec, ktorej sa ešte stále musím učiť – brať vážne detský svet, skloniť sa do ich sveta a prikladať „blbostiam“ maličkých váhu dospeláckych vecí – a potom často zisťujem, že je to naopak. Tie dospelácke veci sú častokrát blbosti…
Aké výzvy vidíš na domácom vzdelávaní?
Nejdem písať o tých materiálnych – to poznáme všetci, že to bude vždy výzva utiahnuť to. Momentálne bol pre nás výzvou prechod našej najstaršej dcérky na druhý stupeň ZŠ, ktorý nás čaká tento rok. Aj vďaka OZ Domáce vzdelávanie na Slovensku a hlavne akcii Mamy samy prišiel nakoniec pokoj aj v tejto oblasti. Manželka povzbudená ostatnými maminkami to v sebe spracovala a sme teda odhodlaní pokračovať ďalej. Druhou výzvou je naša Veronka, ktorá je mimoriadne šikovná vo všetkom okrem vzdelávania 😀 S čítaním a písaním jej to veľmi nejde, napriek veľkej snahe z jej strany – ale ako sama povedala: „Ale ja budem zverolekárka a čo budem čítať zvieratkám rozprávky?!? Budem ich liečiť.“ Pribudol nám už aj tretí žiak v rodine – Miško a o nedlho pribudne ku školákom aj Matúško … a to je asi výzva, nie?
Aké pozitíva prináša domáce vzdelávanie Tvojej rodine?
Môžeme chodiť v „sekáčovinách“ bez hodnotenia školskej módnej polície, niekedy aj v pyžame celý deň a môžeme mať školu o ôsmej večer, ak chceme.
Veľkým pozitívom, ktoré vnímame, je, že trávime ako rodina pomerne veľa času spolu. Dnes je to podľa môjho názoru jeden z najstrašnejších dôsledkov doby. Rodiny, ktoré spolu netrávia takmer žiaden čas. Obaja rodičia v práci, decká v škole, následne v družine, následne v ZUŠke a keď sa konečne večer stretnú, presedia ho nad domácimi úlohami. Toto je pre mňa osobne nočnou morou a za to som mimoriadne vďačný, máme možnosť žiť inak, žiť spolu ako rodina.
Druhým pozitívom je filter hodnôt. Je to taká diskutabilná téma, ale načnem. Ako rodičia vnímame pozitívne to, že naše decká nie sú naplno hodené do víru kolektívu v bežnej škole. Netvrdím, že ich chceme izolovať od negatívnych informácií a stvoriť pre nich alternatívnu ružovú realitu. Skôr sa snažíme podať deťom všetky informácie primerane ich chápaniu, veku a hodnotám, ktoré im chceme odovzdať. Potom, keď budú mať hodnoty v sebe pevne utrasené, ich svet „tam vonku“, dúfame, natoľko nezomelie. A v tomto je nám domáce vzdelávanie veľmi nápomocné.
Aká udalosť, situácia alebo zážitok v súvislosti s domácim vzdelávaním Ti z posledného obdobia utkvel?
Fúha… neviem takto narýchlo. Celý náš život je jeden veľký zážitok – niekedy príjemný, niekedy menej, ale rozhodne sa nenudíme.
Ak by si Ty ako dieťa mal možnosť vzdelávať sa doma, využil by si ju?
Začnem príbehom zo svojho vlastného školského života. Na prvý pohľad úsmevným, ale veľmi dôležitým v mojich neskorších životných okolnostiach. Na základnej škole som s drvivým náskokom vyhral školské kolá v geografickej olympiáde a v slovenčine. Na otázku, kedy bude okresné kolo, som dostal odpoveď, že na okresné kolo pošlú jednotkárov, že oni majú väčšiu šancu uspieť. Predstavte si tú bolesť dieťaťa, ktoré toto zažije. Dnes sa nad tým pousmejem, ale musím si na druhej strane priznať, že to bol presne ten okamih, ktorý vo mne sformoval odpor k systému a autoritám, ktorý je v istej forme vo mne prítomný a borím sa s ním doteraz. Na druhej strane mi to však pomohlo vybudovať v sebe túžbu po slobodnom živote, v ktorom nebudem závislý od pomýleného hodnotenia autorít. A koniec koncov musím sám sebe priznať, že aj to bol jeden z okamihov, ktorý hral veľkú rolu pri rozhodovaní sa o domácom vzdelávaní. Takže áno, určite by som si to s našimi deckami vymenil. Dúfam, že to tak vidia aj ony a raz to ocenia 😀
Čo by si odkázal otcom, ktorí zvažujú vzdelávať svoje deti doma?
Aby do toho jednoznačne šli, pokiaľ chcú zažiť slobodu. Je to drahá sloboda – a teraz nemyslím len materiálne – ale určite stojí za to. Tie raňajky každé ráno so svojou rodinkou, tie nezničené detské srdiečka plné radosti, vidieť svoje deti dospievať, ako sa posúvajú, ako dokážu viac než včera, ako z nich vyrastajú samostatne mysliace osobnosti…
Skúste to, vždy sa dá pripojiť naspäť do systému, ak to pre vás nebude… Ale aspoň to skúste 😉
Ďakujeme za rozhovor a želáme aj naďalej veselé domáce vzdelávanie!
20
0
20
20
