Domškolácky začiatok roku s Laurou a jej deťmi (9, 7, 4, 2)

… po štvrtýkrát

Pokračujeme v putovaní…

Oficiálne ho začíname už po štvrtýkrát a dala som si záväzok, že tentokrát to bude iné. Nemyslím tým úplne len tie vonkajšie veci, ako je myšlienková mapa každého dieťaťa, vlastný rozvrh a týždenný plán (s mojou istou korekciou vzhľadom na predpísané osnovy), či rozdelenie úloh v každodenných domácich prácach.

Tohtoročné učebné plány v myšlienkových mapách našich detí a tá moja.

Minulý rok som sa odpichovala od troch základných momentov nášho dňa: raňajky, obed a večera. Zaviedla som pravidlo, že aspoň jedno jedlo denne máme spoločne celá rodina, tzn. vrátane otecka. A v zásade vždy jeme aspoň zvyšok rodiny spolu a za stolom. Výnimkou je len piatkový pizza večer spojený s nejakým seriálom, premietaným na plátno.

Raňajky.

Na tento telesný pokrm je vždy naviazaný aj ten duchovný – spoločná modlitba, či už upriamená na vďaku a chválu Boha za jedlo, ktoré máme, alebo pridáme Anjel Pána, úryvok zo Sv. písma alebo po večeri aspoň desiatok ruženca. Vďaka našej učebnici latinčiny som si zvykla do týchto modlitieb okolo stola vsúvať aj časti nových modlitieb, väčšinou v cudzích jazykoch, ktoré by som bola rada, aby sme celá rodina postupne ovládali spamäti.

Sviečka; “Ó Ježišu” prvé tri riadky; Mk 1 – časť začiatku Ježišovej činnosti a misa s haluškami – dnešný obed.

Tri hlavné jedlá nášho dňa sprevádzajú povinnosti, ktoré má každý člen rodiny pred nimi a po nich. V duchu Montessori pedagogiky, že každá činnosť má svoj začiatok, ale i koniec, snažíme sa aj my viesť deti k tomu, že všetko, čo máme, sa tu nezjavuje náhodou, ale že každý môže (alebo skôr, mám očakávania, že má povinnosť) svojou troškou prispieť a až potom pokračovať v iných aktivitách. Po prvotných pokusoch rozdeliť tieto povinnosti medzi zatiaľ tri deťúrence vo veku 4 až 9 rokov spravodlivo, s pravidelným striedaním, som skončila na najjednoduchšom systéme, ktorý som schopná si zapamätať: všetci sa podieľajú na všetkom spoločne aj pri chystaní stola, aj pri upratovaní zo stola a majú nastálo rozdelené čiastkové úkony, pri ktorých sú nútení spolupracovať. V praxi to vyzerá tak, že 4-ročná Nšoči dáva servítky a prestieranie, 7-ročný Oldšetrhend chystá príbory a 9-ročný Vinetu taniere s pohármi. To v zásade platí aj pri odkladaní zo stola a upratovaní čistého riadu do skriniek.  

Kým najstarší inklinuje skôr k vareniu a ten dvojročný radšej skúma kuchynské zásuvky, predškoláci uprednostňujú pečenie. A tak sa aj dnes ich túžba po dezerte pretavila do mafiniek od Nšoči a jablkového koláča v prevedení Oldšetrhenda.

Mafinky, jablkový koláč a 15 minút veľmi zaujímavá zásuvka.

Istý čas som čelila frfľaniam ohľadom mojich obedov, a tak sme zaviedli Vinetuovu stredu, kedy mal najstarší za úlohu navariť. Ak náhodou nemal v chladničke, čo potreboval, mal smolu, musel sa vynájsť, bola som len pomocná sila. Naučil sa plánovať nákup včas, uvariť zopár jeho obľúbených jedál, mal radosť z nových praktických zručností a okrem toho aj atmosféra pri ostatných obedoch sa uvoľnila. Dnes už pravidelne jeho stredy nemáme, ale za to ma vie hravo zaskočiť, ak musím venovať väčšiu pozornosť napr. najmladšiemu.

Pracovné vyučovanie priamo v kuchyni pri príprave nášho obeda.

K pravidelným činnostiam okolo našich spoločných jedál pred raňajkami patrí osobná hygiena každého (a pre mňa spustenie práčky – väčšinou za asistencie najmladšieho), po obede je čas oddychu – zväčša do 15. hodiny. V tomto čase sú povolené tiché aktivity, ktoré zahrňujú stavanie z lega, stavebníc, prezeranie si knižiek, ale aj 20-minútové čítanie. Buď čítam ja deťom – väčšinou životopisy svätých (práve čítame Deti svetla od Huhnermana) alebo nám Vinetu niečo číta zo zápiskov z divokého západu. Najnovšie, inšpirovaná kamarátkou z nášho ózetka, pani učiteľkou, tiež vyučujúcou svoje deti doma, zavádzam okrem zoznamu prečítaných knižiek aj čitateľský denník, v ktorom bude zaznačená o.i. hlavná myšlienka, postava  a najzaujímavejší moment poviedky alebo knihy. Starší si to píše sám raz za štrnásť dní, so 7-ročným to zatiaľ plánujeme robiť spoločne, kým sa naučí lepšie písať.

O. k. Pár fotiek za nami a ja som sa ešte stále ani slovkom nezmienila, kedy seriózne študujeme. Súvisí to s vekom našich detí, čomu potrebujeme zatiaľ venovať najviac nášho času a tak aj aktivity za písacím – v skutočnosti jedálenským – stolom sú schopné naše deti zvládať s prestávkou či dvoma momentálne asi hodinu, možno hodinu a pol. Potom nutne potrebujú pohyb, desiatu, zmenu miesta a činnosti. Aká som vďačná, že sa učíme za jedálenským stolom! Aj tu totiž platí, že po skončení písania či počítania, maľovania či tvorenia musíme všetko dať na svoje miesto, aby sme mohli nachystať stôl na obed. Sedenie za spoločným pracovným stolom má aj tú výhodu, že sa viem individuálne venovať priebežne každému a tréning trpezlivosti, kým obehnem celý stôl postupne od jedného k druhému, získavajú deti grátis (a ja vlastne tiež;)).

Malotriedka za okrúhlym stolom v praxi.

Keďže bývame v meste a nemáme také možnosti dostatočne veľkého voľného výbehu s rovesníkmi, aký by sa žiadal našim chlapcom, poobedie pracovných dní nie je zasvätené socializácii, ale krúžkom: najmä hudobnej a športom. Socializácia je skôr bežná súčasť nášho života v rámci nákupu, rozhovoru s pani poštárkou, našou babkou, či prababkou a jej návštevou, stretnutím s celými rodinami tiež doma vzdelávajúcimi svoje deti, spoločnými aktivitami a výletmi s rodinami v našich komunitách a podobne.

Na púti s členmi nášho spoločenstva a ich rodinami.

A na záver? Ako som začala v úvode, tento ročník mám v pláne začať inak. S iným nastavením ako doposiaľ. Konečne sa zamerať nie na to, čo všetko a aké rozvíjajúce aktivity denne urobíme. Lež na to, čo zo mňa vyžaruje pri každej jednej činnosti s našimi deťmi a s ľuďmi okolo nás. Je to pre mňa výzva. Priam z pohľadu môjho povolania manželky a matky je to pre mňa kariérna výzva, ktorá ma však motivuje na sebe dennodenne pracovať a cielene formovať nielen charakter našich detí, ale aj ten môj.