Neznášala písanie, dnes je autorkou románu. Aj vďaka domácemu vzdelávaniu.

Nadaná česká domškoláčka Klára Klimecká (17) je čerstvou autorkou vyše 190 stranového románu „Píseň moře“ napriek tomu, že je dysgrafička. Sama sa definuje ako silný introvert, no výborne sme sa porozprávali, hoci sme sa videli prvýkrát v živote. Hovorili sme o jej knihe aj o domácom vzdelávaní.

Porozprávaj nám na úvod o svojej knihe. O kom je tvoj príbeh a kde sa odohráva? 

Hlavnou hrdinkou príbehu je HMS Victory, ikonická britská vojnová loď, v ľudskej podobe. Príbeh sleduje jej život od začiatku jej služby až po najvýznamnejší moment jej kariéry, teda zhruba štyridsať rokov jej života. Dej sa odohráva na mori, v Stredozemí, v Portsmouth, v La Manche a na Gibraltári. Okrem príbehu hrdinky sa miestami ponoríme aj do osudov iných dôležitých postáv. 

Bola takáto personifikácia cielený postup, alebo je to výsledok tvojej predstavivosti? 

Vždy som mala bohatšiu fantáziu ako moje okolie, takže vždy som vo svojej mysli také svety mala. Vo všetkých predmetoch, aj z bežného života, vidím život. V prípade lode to bolo o to jednoduchšie, že v námorníctve sa o lodiach hovorí ako o ženách. Preto nebolo zložité takú personifikáciu vytvoriť a vďaka mojej  fantázii to išlo samo. 

Od desiatich rokov sa zaujímaš o vojnové lode. Čo Ťa na nich fascinuje? 

Od mala ma priťahovala história a technika. Keď som bola malá, vozila som v kočíku bager, pozorovala som vlaky, žeriavy a lety do vesmíru. Vo vojenskej námornej histórii sa mi všetko prepojilo – lode sprevádzajú ľudstvo od nepamäti, zatiaľ čo vlaky, lietadlá a rakety sú tu len „chvíľu“. 

Je história všeobecne Tvoja obľúbená téma? 

Áno, vždy bola mojou obľúbenou témou. Historické témy záujmu sa menili v priebehu môjho detstva, ale nakoniec som zakotvila pri téme, ktorej sa chcem aj zvyšok života venovať, a tou je námorná história 18. storočia napoleónskych a revolučných vojen. Takže sa chcem venovať tomu, o čom je knižka Pieseň mora. Momentálne píšem stredoškolskú odbornú činnosť na tému námornej histórie, takže týmto smerom sa uberám a plánujem v ňom ostať. 

Mala si aj obdobie dinosaurov alebo je to len chlapčenská historická téma? 

Samozrejme, ako hádam každý. 

Aký máš vzťah k písaniu? 

Písanie som celé detstvo neznášala. Som dysgrafička a neznášam písať rukou. Moje slohové práce na prvom stupni boli katastrofálne. Nenávidela som to. Na druhom stupni mi konečne bolo dovolené písať na počítači a príbehy z mojej fantázie sa mohli rozvíjať. Napísala som nejaké príbehy, pri ktorých som si hovorila, že z nich bude knižka. Išla som takým štýlom ako asi všetci. A vďaka mojej mamke, ktorá mi to konštruktívne kritizovala a hovorila mi napríklad, čo pre čitateľa nemá logiku, som začala písať krátke, ale pochopiteľné príbehy, až som sa postupne zlepšovala. 

V akom textovom editore si knihu písala? 

Písala som vo Worde, ktorý po mnohých mojich textoch v angličtine a francúzštine vzdal automatickú opravu chýb. Nepísala som teda v nijakom editore, ktorý by môj text opravoval. 

Čo by si odporučila deťom s dysgrafiou? 

Naučte sa v prvom rade písať správne gramaticky. Nemusí to byť napísané úhľadným písmom, ale je dôležité písať gramaticky správne. A po druhé, píšte na počítači. Určite nie je dobré nepísať. Písanie rukou je pre dysgrafikov také vyčerpávajúce, že to môže spôsobovať problémy aj v iných predmetoch, nie len v materinskom jazyku. Napríklad zápisy v matematike alebo fyzike, ktoré robím rukou, sú pre mňa momentálne veľký problém. 

Dysgrafia – problémy s písaním (článok na eduworld.sk) 

Kedy si si povedala, že napíšeš knihu?

Pôvodne som si vôbec nepovedala, že napíšem knihu. Dodnes neverím, že z toho kniha je. Hoci ju držím v rukách, neverím, že môj príbeh je kniha. Písala som najprv krátke príbehy a zrazu som dospela do štádia, že by som chcela napísať Pieseň mora, že ten príbeh potrebujem napísať a že kašlem na všetko okolo. V mojom svete to má logiku, tak prečo by som to nenapísala celé? Zrazu to malo 50 strán a ani zďaleka som nebola na konci príbehu. Vtedy som si povedala, že by bolo dobré spraviť si osnovu a možno raz by z toho mohla byť aj knižka, keďže na literárnu súťaž to je už príliš dlhé. Takže vlastne knižka vznikla „omylom“ a v mojej mysli je to stále príbeh. Je v mojej hlave stále živý a dúfam, že bude živý ešte dlho. 

Foto: Archív Kláry Klimeckej

Znamená to, že bude mať príbeh pokračovanie? 

Nie, nikdy. Nechcem písať o tom, čo sa stalo ďalej. Je to skôr na vedeckú prácu. Chcem sa venovať taktike námorného boja v napoleónskych a revolučných vojnách a HMS Victory je jednoducho symbol. V mojich predstavách má jej príbeh pokračovanie, ale nebude nikdy napísaný. 

Ako si knihu „dala na papier“? 

Ten príbeh sa ma veľmi silno dotýka. HMS Victory kotví v Portsmouth vo Veľkej Británii, bola som sa na ňu pozrieť a jednoducho som sa do tej lode okamžite zamilovala a tak vznikla Pieseň mora. Dá sa povedať, že do Victory som trochu premietla aj seba, svoje pocity, hoci som to v čase písania nevnímala. Teraz ale knihu prekladám do angličtiny, a tak to spätne vidím a hovorím si: „Aha, vtedy som prežívala to a to.“ 

Ako dlho Ti trvalo knihu napísať? 

Začala som písať niekedy pred svojimi šestnástimi narodeninami. Nápad na príbeh vznikol asi pred tromi rokmi, hoci celý svet toho príbehu sa budoval od mojich desiatich rokov. Asi pred dvomi rokmi som prišla na to, že by sa dal napísať. Pustila som sa do toho. Najprv som skúšala rôzne formy, no ani jedna sa mi nepáčila pre ten príbeh. Cítila som, že si zaslúži niečo iné, až som dospela k záveru, že sa nebudem trápiť tým, čo si budú ľudia myslieť, ale jednoducho napíšem to, čo nosím v hlave. Naplno som začala písať pred rokom a pol a intenzívne som písala asi dva mesiace, kedy som okrem písania a školy vlastne nerobila nič iné.

Píseň moře“ zoženiete na Slovensku v internetových kníhkupectvách Martinus a Panta Rhei.

Je Pieseň mora Tvoja prvotina, alebo si už predtým niečo nevydané napísala? 

Napísala som predtým mnoho iných textov do literárnych súťaží. Niekoľko literárnych súťaží som aj vyhrala. Vďaka tomu a vďaka spätnej väzbe od mamky práve mohla Pieseň mora vzniknúť v takom dobrom literárnom útvare, v akom je napísaná. A samozrejme za to môže aj čítanie hromady kníh prevažne klasickej literatúry.  

Mala si hneď ucelenú predstavu o deji alebo sa vyvíjal postupne? 

Základy príbehu som vymyslela za hodinu a pol cesty vlakom z Portsmouth do Londýna po tom, ako som sa na HMS Victory bola naživo pozrieť. Vo fáze písania sa už text dramaticky nevyvíjal. Niekedy sa objavila nová postava, o ktorej som pôvodne vôbec neuvažovala, ale nakoniec som zistila, že je taká dôležitá, že tam proste musí byť. V tom vlaku vznikol hlavný námet, to ako príbeh HMS Victory vyzerá. Ten sa nemenil, pridávala som postupne len rôzne detaily. 

Aká bola cesta príbehu z Tvojho počítača do knihy? S hľadaním vydavateľstva Ti asi pomáhali rodičia.

Vydavateľstvo som si našla sama. Čítam námorné historické knihy a počet vydavateľstiev, ktoré sa tejto téme venujú, je obmedzený. V Česku máme jedno také maličké vydavateľstvo (pozn. red.: vydavateľstvo MARE-CZECH). Napísala som im, či by to nechceli vydať a oni chceli. Všetci v tom vydavateľstve sú veľmi fajn, všetci majú radi námornú históriu, takže sa tam cítim ako doma. 

Ako si si predstavovala cieľového čitateľa, koho by mohla kniha osloviť? 

Nepredstavovala som si svoje publikum, knihu som písala sama pre seba. Chcela som napísať to, čo som nosila v hlave. A chcela som sa o to podeliť so svetom. Ale viem, že sa kniha páči dospelým ženám. Sú v nej romantické prvky, o ktorých som ani netušila, že dokážem napísať. Sú tam niektoré emocionálne silné momenty, pri ktorých plačem aj ja, hoci viem, že nastanú. Hovorím si, že nebudem plakať, ale aj tak sa mi to nepodarí.  

Koľko rokov si bola domškoláčkou? 

Celú základnú školu. Bola som vždy na domácom vzdelávaní a nevymenila by som to za nič na svete. Teraz študujem na strednej škole diaľkovo a nemenila by som. Doma je doma a mne to umožňuje rozvíjať svoj záujem. Vďaka mamke som vlastne našla svoj záujem. Umožnilo mi to tiež naučiť sa poriadne jazyk a vzdelávať sa tak, aby som sa posúvala vpred. A pre mňa ako silného introverta bolo výhodou, že som nemusela tráviť veľa času medzi ľuďmi.  

Foto: Archív Kláry Klimeckej. Projektový deň v domácom vzdelávaní.

Malo pre teba domáce vzdelávanie nejaké negatíva? 

V čase, keď som bola na domácom vzdelávaní, sa veľmi omieľala socializácia. Panovala obava, že keď nepôjdem do školy, nebudem socializovaná a tak podobne. To určite poznáte. Tak ma rodičia prihlásili na skauting u nás v meste. Mala som šesť rokov a vtedy som ešte netušila, že som iná ako moji vrstovníci, že som oproti nim popredu a že som mimoriadne nadaná. Keď mi pobyt tam bol nepríjemný, mala som pocit, že je chyba na mojej strane, ale ostala som, lebo som chcela mamke urobiť radosť. No čím som bola staršia, tým to bolo horšie. Skončilo to tak, že som bola šikanovaná jednou vedúcou, a tak som v štrnástich rokoch konečne nabrala silu a odišla. Doteraz z toho mám psychické ťažkosti, s ktorými mi pomáha psychoterapia. Terapiou ale pre mňa bolo aj napísanie knihy Pieseň mora, tam som nevedomky premietla mnohé svoje pocity.  

Viac o mimoriadnom nadaní – nie len o výhodách aj úskaliach: www.nadanie.sk 

Čo Ti pomáhalo v domácom vzdelávaní pri učení sa a v napredovaní? 

Mamka. Vždy. Bez nej by ani táto knižka stopercentne nevznikla.

Foto: Archív Kláry Klimeckej. Portfóliové preskúšanie na domácom vzdelávaní.

Ako vyzerá Tvoj domškolácky deň teraz? Prebráš učivo blokovo alebo máš svoj rozvrh? Z akých zdrojov sa učíš? Robíš si poznámky alebo myšlienkové mapy? 

Študujem diaľkovo na gymnáziu. To znamená, že mám vysokoškolský systém – každý semester musím splniť predpísané skúšky. Ich rozloženie závisí na mne, takže sa učím v blokoch, vždy daný predmet na skúšku. Učím sa z odporúčaných učebníc a podkladov. Jazyky a dejepis sa učím z vlastných zdrojov (knihy, dokumenty, internet). Mám výbornú pamäť, takže si občas robím poznámky, ale väčšinu si pamätám. Samozrejme, píšem seminárne a slohové práce a vytváram prezentácie. V ostatnom čase čítam, sledujem filmy a dokumenty – všetko ale v angličtine alebo francúzštine, takže je to tiež učenie. Píšem aj svoju stredoškolskú odbornú činnosť a v piatky učím on-line anglickú konverzáciu. No a, samozrejme, mám aj ďalšie záujmy, ktoré už sú ale skôr v kategórii koníčkov. 

Ďakujeme za rozhovor a želáme veľa úspechov!

Kliknutím na obrázok budete presmerovaní na darovaciu stránku OZ DVS na platforme darujme.sk.
Please follow and like us:
error20
fb-share-icon
Tweet 20
fb-share-icon20