Toto bude divoká jazda rýchlou dráhou kolotoča s názvom Shivering Timbers. Chvíľu sedíme pohodlne, pozeráme do modrej oblohy, chvíľu plačeme, potom zrýchľujeme a napokon, pád z kopca a žiadna rýchlostná páka, či brzdový pedál. Jednoducho sa s bázňou chvejeme a adrenalín stúpa.
Náš dom sa za posledných sedem rokov postupne premenil od vývarovne, práčovne, ošetrovne, učebne, chemického laboratória až po divadelné dosky, nahrávacie štúdio, mini ZOO, IT miestnosť, herňu, telocvičňu, posilňovňu a koncertnú sálu.
Začneme prosto. V kuchyni.
-Cink-cink-
Ráno je život v dome spomalený. Cinkotá lyžička, očká pokukujú po ostrom slnku. To je na oblohe už dlho. Po dvore pobehuje Daisy. Dvojičky Andrej a Margarétka (11) zmeškali prvú hodinu, on-line vlastivedu v piatom ročníku školy v Čechách.
„Aha!“, hovorí mama.
Zdá sa, že to nie je pre ňu zásadná informácia dnešného rána a pokračuje v príprave ovsených vločiek a ovocia. Najstaršia dcéra Hanka (práve oslávila 14) má už raňajkové menu za sebou, vstáva skoro, raňajkuje, číta s mobilom v ruke, ak to má v programe, chodieva na prechádzky so psom. Tieto povinnosti si rozdelili podľa jednotlivých dní deti samy. Dnes vidím z okna, ako prichádza so psom po prechádzke starší syn Andrej. Keď už zmeškal vlastivedu, aspoň išiel na prechádzku.
Postupne sa život začína zrýchľovať.
„Mamííí, poď mi pomôcť vytlačiť ten recept, zasekla sa tlačiareň.“
Margarétka na mňa volá z vedľajšej izby. Už od včera prepisuje a graficky upravuje recept na tortu, ktorú chce upiecť na oslavu narodenín staršej sestry. Potrebuje dvojnásobnú dávku surovín. Trošku tvrdý oriešok pre moju umelkyňu, no nechávam celú réžiu v jej rukách. Chvíľu sa zahrám na IT pracovníka a inštalatéra v jednom, opravím error printing a vytlačím recept.
Hanku idem skontrolovať. OK. Pracuje na prezentácii o Čapkovi, celkom slušne mi porozpráva základnú charakteristiku jeho najznámejších literárnych diel, bavíme sa spolu o synonymách k výrazu sfanatizovaní, dokonca utrúsi, že by si chcela prečítať Bielu nemoc. V tom jej však budem musieť asistovať, pretože v našej krajskej knižnici si deti (osobne si myslím, že už dávno nie je dieťa) nemôžu požičiavať knihy z dospeláckeho oddelenia.
Margarétka plánuje pečenie, Andrej si vyberá trénovanie psa na dvore a najmladší Juraj (8) … Kde je Juraj?
„Juráááj!!!“
Nikde nikoho. Kam sa schoval? Sedí na podlahe. Pozerá do okna. V pyžame.
„Ideme písať!“, navrhujem. „Potrebujeme dopísať ostré testy z prvouky.“
Včera písal z matiky, slovenčiny a angličtiny. Nechce sa mu. Začne pobehovať po dvore, mama zvyšuje hlas. Zjavne sa písania obáva a prokrastinuje ako sa na poriadneho domáceho školáka patrí. Vybehne von a v pyžame skáče na trampolíne.
Naša naháňačka trvá ešte dlho, ďalších 25 minút. Vysvetľujem, že je to potrebné dokončiť dnes, pretože škola ich potrebuje mať na stole do piatku. Logickým argumentom asi ešte nerozumie.
Je 10.05. Margarétka začína hrať na klavíri. Vymyslela vlastné skladby a tak teraz celý dom počúva.
Zvuk je prenikavý a zdá sa, že Hanke to príliš nevyhovuje. Začala jej on-line hodina matematiky.
Juraj zháňa po dome pero, farbičky. Netuší, kde ich včera položil.
„To nemyslíš vážne???!!!“, nevydržím a zrúknem silným hlasom.
Pochopil. Pribehol a začal písať. Test mu trvá príliš dlho. Celých 55 minút. Nemôžem robiť absolútne nič. Hneď ako sa vzdialim, zapozerá sa von oknom a prestane písať. Prechádzam sa nervózne po kuchyni, sadnem si vedľa neho, položím kontrolné otázky, či rozumie úlohám a podobne.
Ku stolu prichádza Andrej so slovami: „Poďme robiť matiku!“
Najnovšie ho zaujali mnohouholníky. Predtým než začne rysovať, ho však upozorním, že včera nedokončil úlohu zo slovenčiny. Začne teda určovať vzory podstatných mien v slovenčine. Využívame pri tom pomôcku-doplňovačku od mladšieho brata. Okrem skla tak recyklujeme aj učebné pomôcky. ☺
Hanka počíta, Andrej píše, Juraj test, Margarétka hrá. Môžem začať variť. Dnes rýchlovka z kuracieho mäsa.
Najprv však musím oslobodiť kuchynskú linku od lepkavých škvŕn z bazového sirupu. 16 lepkavých pohárov!!!! Prečo sa nemôžu raz napiť, umyť pohár a položiť ho na poličku?
„Cŕŕŕn!“, zazvoní telefón. Učiteľka zborového spevu mi predkladá svoj návrh o vyučovaní v botanickej záhrade. Niečo naznačovala už pred pár dňami, no neprikladala som jej návrhom významnú hodnotu. Tvrdí, že škola je zatiaľ stále zavretá, zoomovanie ju nebaví, tak zorganizovala rodičov, deti a poobede sa ide do Arboréta. Jej sugestívna výpoveď ma necháva bez slov. 26 km od nášho bydliska.
„Uf!“, povie mama, ktorá sa musí premeniť na logistický článok v tejto forme vyučovania spevu. Polievka teda dnes nebude, to určite nestihnem uvariť.
Vzápätí mi volá kolegyňa z práce, či mám hotové úlohy z minulého piatku. Keďže je to zároveň dobrá kamarátka, zahovorím tému pracovné povinnosti na tému jahody z neďalekej farmy. Vraví, nech sa zastavím, zobrala pár kíl aj pre mňa. Víkend bude jahodový!!!
V kuchyni prebieha hlučný rozhovor na tému uholníky. Chlapci uvažujú, či je možné zostrojiť aj jednouholník. Podľa ich logiky, ak existuje päťuholník alebo šesťuholník, určite existuje aj jednouholník. Vyprovokovala ich k tomu otázka z Hejného matiky.
Zapájam sa do diskusie a pomocou otvárania dverí objasňujem tému uhly, ukazujem, vysvetľujem uhly tupé, ostré, konvexné, nekonvexné.
Je 11.50. Rýchlo ešte zavolám učiteľke flauty, ktorú musím láskavo požiadať o skrátenie dnešného on-line flauto-vyučovania kvôli spievaniu v Arboréte. Súhlasí. Hanke sa končí matika, pribehne dole a ideme do neďalekého lesa behať.
„Aj ja idem s vami!“, vykríkne Juraj.
„Aj ja idem!“, zakričí Margarétka, ktorá sa medzitým presunula od klavíra k flaute v okne. Andrej zostáva doma a trénuje bicie.
V lese vonia lipa, baza. Každý behá vlastným tempom, vlastnou rýchlosťou. Pri vopred určenom stretávacom bode si po behu dáme spolu strečing.
Les je pre mňa miestom pokoja, vtedy ďakujem za mnohé dary, ktoré som mohla v živote prijať, prosím o trpezlivosť a ochranu. Zvyčajne si tam, v tôni stvorenstva, dokážem pretriediť myšlienky aj zhlboka zakričať.
Po návrate nás pri bráničke zastaví suseda, vraj: „Môžem si zobrať odrezok z tej vašej žltej ruže?“
„Samozrejme.“
Suseda sa odvďačila za ružu čokoládou pre deti a môžeme chystať obed.
Ešte zbežne pozbieram usušené prádlo, začujem bicie, aj učiteľov hlas v telefóne. Andrej zavolal učiteľovi, aby sa ho opýtal, ako má zahrať nový rytmus. Zabudol a nechcel to zabudnutie nechať zapadať prachom celý týždeň, až by sa z neho stala úplná nevedomosť. Aj ja chcem mať v práci študentov, ktorí kladú otázky! Takýto druh je v súčasnosti úzkoprofilový tovar.
13.20. Hádka pri obednom stole: ktorá stolička je moja a z ktorej „musíš vypadnúť“. Obed sme zvládli, poďakovali zaň a ideme pripravovať on-line flauto-vyučovanie. To je vám celkom náročné, pretože hra na flaute potrebuje korepetíciu. Nebudem to hlbšie popisovať, ale… ide to „na nervy“. Vyučovanie majú postupne traja, jedna priečna flauta a dve zobcovky. Pokým píska jeden, ostatní dvaja hrajú v odľahlých kútoch domu. Ozvučíme kúpeľňu i podkrovie. Myslím, že v prípade opisu nášho dňa v domácej škole by stála za zváženie aj zvuková nahrávka.
Bicista sa medzičasom premenil na atléta, flauty dopískali, je 15.15, tachometer divokej jazdy kolotočom zvyšuje na obrátkach a… ide sa na spevácky výlet do Arboréta. Krátko hodím pohľad na pracovné maily. Je ich päť – oznamy, pozvánky, upozornenia.
„Uf!“, výdych.
„Mami, ale čo tam budeme jesť?“, ozve sa s obavou v hlase najstaršia dcéra.
„Jasné! Ako som mohla zabudnúť?“
Do plánu teda zakomponujeme návštevu potravín a budeme sa snažiť znížiť hodnotu faktoru hlad a smäd do takej miery, aby nemal vplyv na naše malé životné príbehy. Chlapcov odvážam na atletický štadión. Poznajúc svojich synov som odhadla, že radšej skáču do diaľky a hrajú naháňačky, ako spievajú. Zatiaľ. ☺
O 16.15 vybavím rýchly telefonát svojmu najdrahšiemu, ktorým zabezpečím chlapcom odvoz zo štadióna domov.
16.50 – 18.15. Dievčatá a mama. Spievanie v Arboréte sa premenilo na príjemné stretnutie 8 rodičov, jedného dedka, 17 detí a dvoch manželov učiteľov. Spievalo sa, hralo na akordeóne, na drevených pastierskych píšťalkách, shrutiboxe, kreslila sa „kvetosnova“ (obrázok dole), strihalo sa, papalo a popíjalo. K tomu všetkému prechádzka vo vôni vajgely, pajazmínu, ruže. Oči s údivom sledovali, nohy podskakovali, rozum sa divil a srdce plesalo. Nikto ma nepresvedčí, že domácim školákom chýba socializácia. A ešte k tomu školská!
19.05. Príchod domov. Chlapci nás čakali s večerou. Výborne! Veľmi nás potešili.
„Mami. Mami. Mami.“, prekrikujú sa deti. Chcú povedať všetko naraz a všetci naraz. Aj tak vyhráva Jurkov príbeh o tom ako ho tréner, majster Slovenska v trojskoku, schmatol za ramená, zodvihol do vzduchu a „hodil“ na nafukovací hrad. Trošku si polietal, chlapec môj.
V kuchyni je znova spúšť. Nejako sa nám nikomu nechce upratovať. Manžel pozbiera taniere, ja vyložím umývačku, Hanka poutiera stôl. Ostatní kašlú na riady a kuchyňu a hrajú na dvore podivnú hru s drevenými raketkami a tenisovou loptičkou. V pyžame.
Divoká jazda kolotočom spomaľuje a my zapíname deťom film. Zapáčili sa nám staré české filmy a anglický vidiek vo filmoch Agathy Christie. Dnes: Traja veteráni.
Ja sadám za počítač a snažím sa začať skladať pracovné puzzle. Zopár kociek som poskladala, no nie dostatok. Je 22.10 a deti si prichádzajú po svoje „ňu-ňu-ťu-ťu“. Ja pokračujem pri pracovnom puzzle…
Dní ako bol tento je v našom príbehu mnoho. Mozaika je farebná a zvuky rozmanité. Zvyčajne sa žiaden deň neopakuje.
Je ďaleko po polnoci. V dome ticho. Rýchla jazda kolotočom skončila. Hlavou mi blesnú slová vďačnosti. Tmou sa tiahne tichá prosba o kúsok múdrosti pre zajtrajší deň.
-Cink-
20
0
20
20
