Domškolácky deň s Kris a jej deťmi (11, 10, 8 a 6)

Milujem domáce vzdelávanie. Raz sa ma známy opýtal, či to znamená, že ráno vstávam nabudená, s nadšením, čo sa dnes nové naučíme. Tak úprimne: nie. Ale aj tak je to jedno z mojich najlepších životných rozhodnutí.

Vítam Vás v našom obyčajnom dni.

Je piatok 6,30 a ja vstávam ako z hrobu. Do noci som vyrábala testy do práce a mám 4 deti, z ktorých sa ešte stále niektoré v priebehu noci sťahujú do mojej postele. Vystrelím rýchlu modlitbu a popritom zaklapnem budík. Sprcha, vlasy, krém, fén, oblečenie. O  zvyšok sa snáď postará  moja prirodzená krása 😉

Zobudím chlapcov. Kým sa prezlečú, ja nachystám na 5 tanierikov raňajky. Ujde sa mi jeden mľaskavý bozk spolu  s: „Dík, mami.“ A jeden vytočený povzdych: „Zase rajčinááá?“

„Chlapci, je načase sa pripojiť.“ Zavelím 7,43 a odchádzam budiť dievčatá. Po 5, respektíve 3 rokoch sladkého domáceho vzdelávania chodia chlapci prvý rok na denné štúdium do školy. Po dvoch mesiacoch ranného vstávania sú opäť doma – takže všetko po starom,  len učiteľka je iná a externá motivácia chlapcov nanovo nakopla. Gratulujem si v duchu, ako som to dobre vymyslela.

V izbe šepkám dievčatám do uška: „Lásočky, je čas vstávať!“ Vysvetľujem, že chlapci sa už učia, tak potichu; že ja dnes tiež učím, tak znova potichu; že ony sa vlastne tiež dnes učia, tak naozaj naozaj potichu. Prezlečené, naraňajkované a s kôpkou učebníc ich nechávam v izbe.

8,30 zapínam svoj počítač. Zas vystrelím do neba: „ Prosím ťa, pomôž nám to lepšie zvládnuť ako v stredu!“

Ešte mám v živej pamäti, ako jedno z dievčat bežalo cez celý dom (obývačku s 6.A. a 4.A online) jačiac do spálne (8.A. online z inej školy), že sestra ju chce „zabiť“ miniatúrnym plyšovým medvedíkom kvôli Legu.

Ako každý deň, keď pracujem, stojím pred dilemou, koho vzdelanie mi je prednejšie: dvoch denne online vyučujúcich sa, šiestich školských online tried  alebo dvoch domaškoláčok. Ku nikomu to nie je fér. Korona nie je fér. Uvedomujem si, koľko nás to všetkých stojí síl, rodičov, učiteľov aj deti. Ale prežili sme aj horšie (teda aspoň ja s vlastnými deťmi), toto tiež dáme s Božou pomocou.

10,30 mám za sebou prvé dve hodiny. Postavím na sporák rajčinovú polievku a vylovím desiatu. Odkedy sme doma, výber je užší, ako keď sme denne jazdili okolo obchodu. V duchu ďakujem Bohu za to, že nemusím riešiť aj druhý chod, lebo za 45 voľných minút by som to nedala, nie som kúzelník…. Ale mám zázračnú mamu 😉 tak vyťahujem parené buchty z mrazáku. Chlapci sú stále online a chvíľami mi naznačujú, že nemám v kuchyni hrkať, lebo to počuť až do školy vzdialenej 20 km.

Kontrolujem dievčatá – dopadlo to presne, ako som si myslela, hrajú sa spokojne s Legom . „Dievčatá, ale ja som už mala 2 hodiny a vy ste si urobili len jedno čítanie.“ Naoko prísne hovorím a vyťahujem matematiku. Zakrúžkujem im cvičenia z toho, čo som im už vysvetlila včera a dúfam, že veľakrát neprídu s: „Mami, ja tomuto fakt nerozumiem!“ Aj tak sú šikovné, lebo naše domáce vzdelávanie by sa doobeda mohlo kľudne volať aj samo vzdelávanie. Vzdychnem si, lebo keby nebol lockdown, boli by teraz u babky.

11,25 sadám znova k počítaču. Chlapci sú stále online. Dievčatá…. no dievčatá sa asi ešte stále hrajú s Legom. Niekedy rozmýšľam, či som si toho moc nenabrala… Ale keď si spomeniem, ako som pred dvoma rokmi chovala kravy popri domácom vzdelávaní 4 detí, uvažujem, že 6 školských tried je stále v zvládnuteľnej norme.

12,20 nalievam polievku a prihrievam buchty. ( Díky, mami, ty si kuchársky poklad 😉 ). Chlapci dožúvajúc navliekajú otepľováky a vrhajú sa do 30 cm snehu za oknom. Myslím, že do tmy ich domov nedostanem.

Nalievam si čierny čaj a s dievčatami sadáme k slovenčine, matematike a prvouke / prírodovede. Raz som skoro zaspala posediačky, keď mi najmenšia vysvetľovala, ako vypočítala slovnú úlohu…. Odvtedy si varím čaj, lebo predstava, že rachnem do vriacej šálky ma udrží hore.

Nemám rada nechať si zbytočne učenie na víkend, hoci už máme po polročných skúškach. Aj keď zo skúsenosti viem, že učivo dáme v pohode aj za tri dni v týždni, keď intenzívne pracujeme ( jeden školský rok sme sa pre okolnosti učili len utorok, štvrtok a sobotu), radšej to mám takto: každý deň menej, ale pravidelne.

Používame učebnice. Kedysi sme robili aj projekty, ale to bolo pred 4. tehotenstvom, smrťou manžela a prácou na čiastočný úväzok. Zaujímavé je, že čím menej toho ponúkam ja, tým častejšie ich nájdem vyrábať niečo samých (novú spoločenskú hru, obrázok na drevenej doske, koláž z 15 miniatúrnych nakreslených vtáčikov a vianočných nálepiek….).

14,30 vybiehajú von aj dievčatá. Chvíľu zasnene hľadím na 4 šťastné deti na dvore. Paradoxne si lockdown užívajú – žiadny stres a naháňanie sa z krúžku na krúžok, ako to býva počas školského roka. Lebo 3 krúžky x 4 deti, to máš hneď o zábavu postarané na väčšinu poobedí v týždni.

Najmladšia práve pleskla na lyžiach, ale zbiera sa a šliape hore briežkom – vlek jej v čase korony spravil jeden zo starších bratov. Premýšľam, na ktorú robotu sa vrhnem skôr: opravovanie písomiek, vyloženie umývačky, treba pozametať dlážky a pípa na mňa práčka. Chvíľu ešte spokojne sedím, kým mi dôjde, že tma sa nezadržateľne blíži (ako temnota v Pánovi prsteňov) a s ňou aj 4 mokré sady oblečenia, ktoré sa do plnej sušičky nevojdú bez môjho „mocného zásahu“.

15,00 k práci si púšťam včerajšie správy a tlačovku ministra školstva z predvčera, našťastie je len lockdown, nie zákaz informácií. Asi 100-krát otváram a zatváram dvere na obývačke a niečo cez ne podávam: suché rukavice, druhú čiapku, teplý čaj, vreckovku, zapínam svetlo na dvore. Ani nemusím ísť von, aby som vymrzla. Vyprážam zemiakové placky a podávam ich ešte teplé von dverami. Vyhadzujem mačku, ktorú deti tajne prepašovali dnu. Pri jednom z otváraní dverí sa mi pripletie pomocníčka a stihneme aj cookies. Narýchlo umyjem pracovnú dosku na linke.

18,00 pod hrozbou, že odmietnem urobiť druhú večeru, donútim mojich „hobittov“ prísť dnu. Dievčatá si začnú niečo vyrábať (hráme sa už roky na Popolušku – po večeroch pri upratovaní triedim miniatúrne papieriky, odstrižky a gorálky z kôpok na a pod stolom – lebo niektoré sú vraj strašne dôležité). Chlapci sadajú k úlohám z online vyučka. Pod chvíľou ich zamestnávam: vykladajú umývačku, skladajú prádlo, triedia ponožky, zametajú si izby, kŕmia rybičky a mačku. Mladší syn mi varí druhý čaj. Kuchyňa potom vyzerá, akoby tam vybuchol celý obchod s potravinami, ale ten čierny čaj so šľahačkou a korením stojí za to.

20,07 v pyžamách a s umytými zubami čakajú na večerné požehnanie. Púšťajú rozprávku na CD a ja sadám k tomuto blogu. 20,30 rozdávam druhú večeru, lebo jasné, že si práve teraz spomenuli, že do rána umrú od hladu. Popoluškinu triediacu úlohu nechávam na zajtra, možno príde skôr princ ;).

Please follow and like us:
error20
fb-share-icon0