Domáce vzdelávanie očami starších detí. Prvý diel.
Trinásťročný skaut obľubujúci všetko, čo sa týka športu – od skákania, cez plávanie až po lezenie. Do školy nikdy nechodil, ako sám hovorí, vníma, že jeho rodičia urobili správne rozhodnutie a naplno si užíva domškolácky život. Rozprávali sme sa s domškolákom Timim o jeho učení, voľnom čase, plánoch i o tom, čo je v živote naozaj dôležité.
Timi, ako dlho sa už učíš doma?
Dlho. Úplne od prvého ročníka. Predtým som chodil do klubíku, ale iba párkrát do týždňa na doobedie.
A potom prišla základná škola. Bolo to rozhodnutie Tvojich rodičov, alebo sa Ťa aj pýtali, či chceš ísť do školy alebo sa učiť doma?
Z väčšej časti to bolo ich rozhodnutie a myslím si, že sa rozhodli správne (úsmev).
Ako by si opísal svoj bežný deň počas školského roka?
Ráno sa zobudím – niekedy neskôr, niekedy skôr, podľa toho, čo bolo predchádzajúci deň, či sme boli doma alebo preč. Pred raňajkami máme čas na modlitbu, po raňajkách urobíme domáce práce a potom ideme do učenia. Snažíme sa to spraviť do dvanástej. Nasleduje obed, počas ktorého si vyhodnocujeme, ako sa komu darilo. Kto ešte potrebuje, dorába si učivo po obede. Je to taký exkluzívny čas – ostatní sú vonku, takže doma je pokoj. Keď mám nové učivo, je toho viac a musím dorábať aj popoludní. Ak je niečo nové v matematike, robím to s maminkou. Ale siedmacku slovenčinu som si urobil celú sám. Nebavilo ma to, no bolo to ľahké.
Podľa čoho si sa sám učil slovenčinu? Používal si učebnicu alebo nejaký elektronický nástroj? Akú si mal pri tom stratégiu?
Podľa učebnice. Išiel som zaradom a vyplnil som všetko, čo sa dalo. Na začiatku roka som si rozvrhol, po ktorú stranu sa mám kedy dostať, proste som si určil časopriestor. Celkom mi to vychádzalo.
Mávaš aj nejaké online vyučovanie?
Áno. Geografiu, históriu, fyziku a chémiu.
Poskytuje ho Tvoja kmeňová škola, alebo s kým ho mávaš a ako prebieha?
S kamarátmi, tiež domškolákmi, sme sa dali dokopy a vytvorili sme malú skupinku, v ktorej sa spolu učíme online. Učí nás vždy jedna z našich maminiek.
Je niečo z učiva, čo Ťa nadchlo tak, že si chcel vedieť viac?
Telesná výchova 🙂 A výtvarná. Mám super učiteľa na krúžku výtvarky. V rodine si kreslíme a vymýšľame spoločenské hry. Vyrábame kartičky na zbieranie. Celkom ma baví aj informatika. Nemám ale učebnicu, učím sa cez online kurzy, code.org a codecombat.com. Školské učenie ma nejako extra nenadchýna. Skôr to, čo robím mimo „školy“.
Takže čo robievaš mimo „školy“ popoludní?
Tak to by bolo na dlho (úsmev). Máme voľno, každý robí, čo chce. Môžeme ísť na záhradu hrať sa alebo beháme po krúžkoch. Hrám tu v klube floorbal, venujem sa aj parcouru, chodím na krúžok pohybu – to je pohyb celým telom, aj gymnastika. Chodievame tu po okolí na výlety. Je to super. Len mi tu chýbajú hory, tie mám rád. Ale sú tu zase jazerá, tak niekedy ideme na paddle board. Teraz skladáme s dedkom modely lodí, aj s nimi budeme chodiť na vodu. Niekedy idem na bicykel a často robím niečo v pivnici.
To znie tajomne! Niečo vyrábaš?
Niečo vyrábam, dorábam na nejakú vec niečo, zlepšujem. Často si iba skúšam, hrám sa s materiálmi. Naposledy som skúšal rezať polystyrén spájkovačkou. Niekedy vyrábam praky, brúsim náradie, vyrábam meče, vypaľujem do dreva – napríklad darček maminke.
Ako si získal také zručnosti?
Ani neviem. Väčšinou asi sám. Niečo mi ukázali dedkovia, strýko, ocino a potom hlavne skúšam sám. Mám tam nástroje a skúšam.
Timi, Ty máš skúsenosť aj s domškoláctvom vo veľkom meste v byte, aj v menšom meste v dome. Vieš porovnať tieto dve skúsenosti?
Byt vo veľkom meste mal tú výhodu, že som to mal blízko ku kamarátom, ktorí tam bývajú. Teraz to mám za nimi ďaleko, musel by som cestovať pol hodiny vlakom. Budeme sa však sťahovať späť, takže tu si nových kamarátov veľmi nehľadám. Ale krúžky sú tu dosť dobré a v malom meste sa dá všade ľahko dostať na bicykli. Sám sa dopravím, kam chcem. Bez hromadnej dopravy.
Výhoda domu je v tom, že máme veľkú záhradu a výbeh. V byte síce menej odbiehala pozornosť, lebo tam nebola tá záhrada a iné zaujímavosti, ale zase tam bolo viac rušno, lebo bol menší. V dome máme každý svoj osobný priestor.
Je niečo, čo je pre Teba v učení sa doma náročné?
Áno, mám problém sústrediť sa. Pozornosť mi stále odbieha k niečomu inému, s tým stále bojujem. Strýko mi odporučil takú prednášku z TEDx a vďaka nej si viem pomôcť. Keď mi odbehne pozornosť, zavriem sa do izby, kde je čo najmenej vecí, dám preč všetko, čo by ma mohlo vyrušovať a pracujem. Nesmiem mať okolo seba nič, čo by ma odlákalo.
To je vzácna skúsenosť do života, takto si to uvedomovať a pracovať s tým.
Menil sa nejak počas tých ôsmich rokov Tvoj štýl učenia?
Keď som bol mladší, maminka sa so mnou viac učievala. Medzitým jej však pribudli detičky a niekedy bojujeme s tým ako rozdeliť jej čas medzi nás všetkých. My starší sa teda musíme už viac učiť sami. A tým mladším venuje viac času. Ale už je to v pohode, už som sa zmieril s tým, že sa musím učiť sám (úsmev).
Ako to máš s kmeňovou školou?
Teraz som zapísaný v Amerike, ale na Slovensku chodím na preskúšanie zo slovenčiny. Je to v pohode, mám dobrú učiteľku. A slovenčina mi ide. Aj na prvom stupni bývali super preskúšania. Bol to taký kolotoč – učitelia sedeli v kruhu za lavicami a my sme sa pri nich striedali. Ja som to bral ako srandu, boli sme s tými učiteľmi kamaráti.
Ako vyzerajú Tvoje prázdniny? Ideš v rytme školských mesiacov a prázdnin, alebo medzi tým nerozlišuješ?
Skôr medzi tým nerozlišujeme. Prázdniny vyzerajú tak, že sme stále preč, ale keď sme chvíľu doma, maminka od nás chce, aby sme sa učili. Aj cez školský rok máme často voľnejšie – na chatách, v domškoláckej škole v prírode, na lyžovačkách. Ocinko hovorí, že lyžovačka je tiež škola – lyžiarsky kurz.
Skús si predstaviť, že sa máš ráno zbaliť a 24 hodín prežiť v divočine. Ako by to vyzeralo?
Tak to je ťažká otázka. Závisí to od toho, čo by som mal zbalené so sebou a aké by boli podmienky. Najradšej by som išiel do hôr, lebo v horách to mám rád. K večeru by som sa zložil na nejakú lúku, alebo našiel nejaký prameň. Ak by nepršalo, dal by som si karimatku, spravil by som si oheň. A ráno by som sa vrátil späť, alebo by som si dal ešte nejaký okruh, keby som mal mapu.
Máš už 13 rokov, tak skúsim aj takú dospelácku otázku: čo je podľa Teba v živote dôležité?
No… podľa mňa je v živote najdôležitejšie, aby sme mali taký prirodzený vzťah s rodinou a s Bohom, aby sme neboli len tak úplne sami. Niekto sa cíti príjemne sám a aj ja to niekedy potrebujem – napríklad v lete sme boli veľa na chatách s priateľmi a aj ja som niekedy potreboval zavrieť sa do izby a byť sám. Ale nie je podľa mňa príjemné, keď sú ľudia celý život sami. Je dôležité, aby mali aj nejakých kamarátov, spolužiakov, rodinu…
A vnímaš ako kamarátov hlavne svojich bratov, či skôr kamarátov mimo svojej rodiny?
Mám dosť kamarátov všade naokolo: v domškoláckej skupine, v spoločenstve, na krúžkoch, mám bratrancov. Keď sa maminky na to niekto vypytuje, tak hovorím: „Povedz im, že mám dosť kamarátov.“ Ale rodina je najsilnejšia – mám bratov, stále sa spolu hráme.
A posledné dve otázky. Aký by bol Tvoj odkaz pre ostatných domškolákov?
Nech to nevzdajú, keď príde nejaký problém do cesty v tom vzdelávaní.
A je niečo, čo by si odkázal domškoláckym rodičom?
Nech to s tými deťmi doma vydržia.
Rozprávala sa Mária Rešutíková
20
0
20
20
