Zo života násťročného domškoláka: Doma som sa mohla viac venovať svojim záľubám a efektívne využiť čas na učenie.

Hanka sa vzdelávala v domácom prostredí sedem rokov základnej školy spolu so svojimi troma súrodencami. V súčasnosti už tretí rok navštevuje denne päťročné bilingválne gymnázium. Pestuje množstvo záľub a na mnoho spôsobov rozvíja svoje talenty. Okrem toho jasne vidí a pomenúva rozdiely medzi domácim vzdelávaním a dennou školskou dochádzkou.

Bola si domškoláčkou už od prvého ročníka? 

H.: Nie, prvý ročník som chodila do školy. Prelom nastal cez prázdniny. Mamka mi povedela, že je takáto možnosť a spýtala sa ma, či by som to chcela vyskúšať. Moja odpoveď bola jednoznačná: „Jasné, že áno!” Bola som z toho nadšená! V škole bolo na mňa dosť veľa hluku. S týmto mám problém aj na gymnáziu  – je nás v triede tridsať a počas prestávok sa všetci niekam presúvajú. Teraz už som zabehnutá. Presne viem, do ktorej triedy mám ísť, už sa tam cítim lepšie. Ale ten začiatok bol náročný.  

Aké máš spomienky na roky domáceho vzdelávania? 

H.: Mám na to pekné spomienky. Mohla som sa venovať viac tomu, čo ma bavilo. Nemusela som hodiny sedieť nad tým ostatným. Čo ma nezaujalo, to som sa snažila rýchlo urobiť, aby som sa potom mohla venovať veciam, ktoré mám rada. Chodila som na ZUŠ, a to ma napĺňalo, tak som sa radšej tomu venovala. Teraz vidím rozdiel – v škole sa musím učiť veľa vecí, ktoré reálne neviem, či v živote budem potrebovať.  

Čiže aj na domácom vzdelávaní najprv škola a potom aktivity, ktoré ťa bavili? 

H.: Áno. Ale nie vždy.  Na druhom stupni, keď som chodila aj na koncerty a súťaže, bolo treba viac sa pripravovať, tak som kľudne mohla prísť na 11.00 do ZUŠ a nemusela som riešiť ospravedlnenky. Teraz musím riešiť vymeškané hodiny, ospravedlnenky… Vtedy to bolo slobodnejšie. 

Doma si sa učila na prvom aj na druhom stupni. Ako to bolo s preskúšaním? Bola si zapísaná stále na tej istej škole? 

H.: Nie. Na prvom stupni som bola zapísaná na miestnej škole, na druhom stupni v Březovej v Česku. Ale mala som aj kmeňovú školu na Slovensku kvôli slovenčine, slovenským dejinám a geografii.  

Ako si vnímala prechod z prvého stupňa na druhý? Predsa len – prvý stupeň je viac hravý, a zrazu príde ten druhý s väčším počtom predmetov, striedajú sa učitelia….  

H.: Tento moment si presne pamätám. Na kmeňovej základnej škole som mala učiteľku veľkú puntičkárku. Na preskúšaní som musela aj behať na čas. Všetko so mnou prešla vrátane hudobnej, výtvarnej… Preskúšanie trvalo tri dni, každý deň od 8.00 do 14.00 a učiteľka ma tri dni nonstop zo všetkého skúšala. Bol to pre mňa stres. Asi som v tej škola bola jedna z prvých domškoláčiek. 

V piatom ročníku som prešla do Březovej. Prvý šok bol, že mali žlté steny. Pre mňa to bolo úžasné, že majú farebné steny! V predošlej škole mali len biele steny, pripadala som si tam trochu ako v nemocnici.  

A v Březovej to celé na mňa pôsobilo úplne inak. Deti sa tam hrali, učitelia sa rozprávali so žiakmi, tie farebné steny, malé stoličky pre prvý stupeň… Veľmi milo to na mňa zapôsobilo, čiže som sa ani nebála. Najväčší rozdiel bol v preskúšaní. Prebehlo za hodinu a vzťah s učiteľmi bol oveľa viac partnerský, nehľadali chyby, mám na to dobré spomienky. 

Ako prebiehalo vzdelávanie v Březovej? 

H.: Vyučovanie sme mali viac online. Všetky práce sme vkladali do portfólia – projekty, práce, ktoré sme robili počas roka. A preskúšanie už bolo len o tom, že učiteľ sa opýtal pár otázok k projektu. Omnoho lepší prístup. 

Neskôr sa k Tebe na DV pripojili aj ďalší súrodenci. Zmenilo sa niečo, keď sa Tvoja mama musela začať v učení venovať už aj im? 

H.: Áno. Jediná z nás som chodila ten prvý rok do školy. Oni sa rovno začali učiť doma. Vidím však, ako sa mení aj to domáce vzdelávanie. Keď som začínala ja, DV bolo v začiatkoch a ani samotní učitelia nevedeli čo a ako.  

Mama sa potom už viac musela venovať súrodencom, ale prirodzene som si sama začala riešiť svoje veci. Učebnice sme dostávali z Čiech, v nich som si vypracovávala úlohy, a keď som niečo nevedela, vždy som mohla prísť za ňou. 

Okrem slovenčiny sme mali všetky predmety online. Niektoré dni sme mali dve hodiny, iné dni tri alebo štyri. V online systéme sme mali určené, čo máme prebrať – jednotlivé okruhy tém, projekty. To som si sledovala. Online hodiny boli iba pomôckou. 

Spomínala si, že výhodou domáceho vzdelávania bolo pre Teba to, že si sa mohla venovať svojim záľubám. Vnímaš ešte nejaké ďalšie? 

H.: Pre mňa to bolo hlavne toto. Mala som viac voľného času a mohla som sa venovať tomu, čo rada robím, čo budem v budúcnosti potrebovať. Ak napríklad už teraz viem, že nechcem robiť laborantku v chemickom laboratóriu, tak nemusím klásť taký dôraz na to, aby som mala jednotky z chémie. Čiže v domácom vzdelávaní som si mohla viac vybrať, čomu sa chcem hlbšie venovať.  

A tiež mi vyhovovalo, že doma nebol systém ako v škole – 45 minút škola, 10 minút prestávka. Keď ma niečo zaujalo, pokojne som nad tým strávila aj dve hodiny, ani som si to neuvedomila.  

Alebo aj naopak. Keď som mala dni, že mi bolo ťažko obsedieť na jednom mieste, pokojne som sa išla prejsť na dvor, nadýchať čerstvého vzduchu… Čiže sloboda a flexibilita. Toto v škole nie je možné.  

Vedela si už na základnej škole, ktoré predmety nebudeš potrebovať? 

H.: Toto presne sa mi stalo teraz na strednej. Minulý rok k nám prišla výborná lektorka zo Španielska a ona tak nadšene vyučovala biológiu a chémiu, že nás všetkých vtiahla. Videli sme, že ju to zaujíma a vysvetľovala to takým spôsobom, že aj ja som si povedala: „Wau! Tak tá biológia nemusí byť až taká zlá!”. Púšťala nám rôzne videá, veľa rozprávala o zaujímavostiach, s ktorými sa stretla, keď robila výskum v oblasti virológie. Lenže potom odišla a v nás to svetielko opäť zhaslo. Takže veľmi záleží na učiteľovi.  

A vieš už aj, ktorým smerom Ťa to ťahá? 

H.: Stále to hľadám, ale viac-menej som rozhodnutá. Od malička som sa venovala hudbe. A vidím, že ma to stále drží, stále sa k tomu vraciam. Ešte to ale neviem na 100 percent. Aj tá španielčina ma baví a zaujíma. Vyskúšala som si autentickú komunikáciu so Španielmi, keď som bola v Seville, rozumeli sme si bez problémov. Vidím to skôr na humanitné a umelecké vedy a smery. Už asi nepríde zlom, že pôdem na mat-fyz. 

Na akom hudobnom nástroji hráš? 

H.: Od piatich rokov hrám na flaute. Prvé štyri roky som chodila na zobcovú, potom som začala hrať na priečnej. A od siedmich rokov hrám aj na klavíri. 

Flauta laikovi evokuje skôr vážnu hudbu. Čo rada hráš? Máš priestor aj na moderné smerovanie? Napríklad ako Jiří Stivín? Akú hudbu počúvaš? 

H: Na zobcovej flaute som sa viac venovala baroku a klasickej hudbe, hrala som aj s doprovodom spinetu. Teraz na priečnej flaute, ktorá sa už dá využiť vo viacerých hudobných štýloch, s mojou pani učiteľkou skúšame nové techniky hry a nové prstoklady. Momentálne nacvičujem veľmi modernú skladbu od tridsaťtriročného slovinského autora Anžeho Rozmana. Notový zápis jeho skladby sme museli odkúpiť priamo od autora, pretože ešte ani nebol zverejnený. Je to súčasná, moderná hudba, kde sa dynamicky mení práca s dychom. Počúvať zvyknem piesne, ktoré buď práve hrám na klavíri alebo flaute, alebo tie, na ktoré mám aktuálne chuť 😊  

Venuješ sa aj nejakému ďalšiemu umeleckému odboru? 

H.: Áno, chodím ešte na dramatický krúžok, recitujem poéziu a hrám v súbore na ZUŠ. Chodila som aj na výtvarnú. 

Aké roly ti sedia na dramatickom? Čo a kde hráte? Čo ťa na hraní priťahuje? 

H.: Som zapojená v jednom experimentálnom divadelnom súbore, ktorý vznikol pred štyrmi rokmi. Od jeho vzniku sa nikto nepridal, ani neubudol z našej základnej šesťčlennej zostavy. Sústredíme sa na autorskú tvorbu, zatiaľ sme nehrali podľa knižnej predlohy. Vytvorili sme už tri inscenácie, s ktorými sme úspešne pochodili slovenské aj medzinárodné festivaly a súťaže. Väčšinou hrám roly nevinného dievčaťa, tichého, zameraného na introvertné prežívanie. Tak je to aj pri výbere textov na prednesy poézie. Recitujem básne, ktoré vyžadujú vnútorné prežitie a hĺbavosť. Ale v najnovšej inscenácii hrám takú drzú a vydieračskú donášačku. Divadlo je dobrý prostriedok na vyjadrenie emócií, pocitov skrz rolu a tiež na vyjadrenie konkrétneho posolstva, vlastnej myšlienky. Väčšinou odzrkadľuje problémy danej doby. Tak je to aj s naším autorským divadlom. Preto hrám a preto recitujem poéziu. Keď sa pripravujem na prednes na nejaký konkrétny festival alebo celoslovenskú súťaž, veľa pri tom čítam rôzne básne, texty. Spolu s dospelými, s ktorými sa učím (vedúci súboru, učiteľka v ZUŠ-ke, mamka), sa rozprávame o textoch. Pomáhajú mi pochopiť ich význam. Ani divadlo, ani recitovanie nikdy nie je iba o autorovi toho textu, ale vždy aj o tom, kto recituje alebo hrá. Čiže aj o mne a o tom, čo chcem komu povedať. Toto celé ma baví.   

Ešte nejaké iné záľuby, ktorými si vypĺňaš voľný čas?  

H.: Teraz už toľko toho času nemám, lebo stále sa len učím. Ale mám rada ručné práce. Rada háčkujem, štrikujem a robím s technikou macramé, štrikujem prstami. Teraz mnohí hovoria: „Ach, tá dnešná mládež! Stále sú len na mobiloch!“ Čiastočne je to pravda, ale mňa naozaj ručné práce bavia, odkedy som sa to naučila od babky a od mamky. Je to pre mňa antistres. Urobila som si už šály, čiapku aj svetríky, držiaky na kvetináče a stále niečo skúšam. Častokrát vyrábam aj darčeky. 

Kde berieš inšpiráciu na ručné práce? 

H.: Dnes je už takmer všetko dostupné online, čerpám zo zahraničných videí na YouTube alebo na sociálnych sieťach vyhľadávam príspevky s touto tématikou. Ak mi niečo padne do oka, snažím sa nájsť pre seba vhodný návod a potom sa to snažím zostrojiť doma. Mnohokrát sa pri tom aj učím. Často si návod detailne preštudujem, zháňam vlnu, či priadzu a presne sledujem, čo je v návode. 

Poďme späť ku škole. Čo bolo pre Teba ťažké na domácom vzdelávaní? 

H.: Najťažšie bolo pre mňa preskúšanie na prvom stupni. Ten stres, že zrazu za celý polrok všetko v jeden deň sa nakumulovalo. Inak nič mi nepripadalo také ťažké. Veľa ľudí si myslí, že keď sa učíme doma, celý deň ležíme na gauči. Ale to nie je pravda. Nikdy som nemala problém učiť sa, aj keď som bola doma.  

Nechýbali ti kamaráti? 

H.: To si nemyslím, mne nikdy nechýbali spolužiaci. Mám troch súrodencov, stále sa u nás niečo deje a chodím na ZUŠ, hrám v divadle, v orchestri, spievam v spevokole, pracujem s malými deťmi ako dobrovoľníčka, celý druhý stupeň som chodievala na plavecký a počas prvého stupňa na tanečný krúžok, takže kamarátov mám aj inde. To, že teraz mám tridsať spolužiakov ešte neznamená, že mám 30 kamarátov. Reálne sa aj tak bavím s tromi alebo štyrmi ľuďmi. Je nás tridsať veľmi odlišných mladých ľudí s rôznymi záujmami a snažia sa nás dať do jednej triedy, na jednu úroveň, do jedného systému. Pripadá mi to úplne nemožné. Omnoho lepšie by bolo, keby sme boli v malých skupinách. 

Ja som navyše skôr introvert v novom prostredí medzi cudzími ľuďmi, sama si robím veci a nemám rada, keď mi niekto do toho hovorí a na škole je pre mňa priveľa ľudí. V tomto mi lockdown veľmi pomohol a uľahčil mi to. 

Už si pár rokov na dennej dochádzke na strednej škole. Cítiš, že domáce vzdelávanie ti dalo niečo iné (okrem voľného času) oproti Tvojim aktuálnym spolužiakom, ktorí chodili na ZŠ denne? 

H.: Myslím si, že mi to dalo väčšiu kreativitu. Niekedy mi už moji spolužiaci pripadajú ako takí roboti. Robia len to, čo im je povedané, nič viac, nič menej. Ja ešte nie som nasiaknutá týmto systémom. Snažím sa robiť veci „mimo tabuliek“. Nebola som odmalička uzavretá a ovplyvňovaná školským systémom a vďaka tomu som flexibilnejšia. Vidím, že niektorí moji spolužiaci to už akoby „vzdali“.  

Vnímaš nejaké pozitíva klasického vyučovania, keď už chodíš do školy? 

H.: Ja školu vnímam skôr negatívne. Viac mi sedelo, keď som sa učila doma. Pre iných ľudí to v škole môže byť v poriadku, ale mne bolo lepšie doma. V škole musím byť v presný čas, zostáva sa tam skoro celý deň a stále dokola sa opakuje to isté. Je to veľmi unavujúce a vyčerpávajúce. S tým som najviac zápasila, hoci som už bola staršia. Myslím si, že pre menšie deti, ktoré prídu do školy, musí byť ťažké sedieť na jednom mieste 45 minút. Je tam podľa mňa kopec zbytočného času, nízka efektivita práce. Veľa času sa minie na rôzne triednicke zapisovanie. Kto je na to zvyknutý, to asi nevníma. 

Nezvažovala si ostať na domácom vzdelávaní aj na strednej škole? 

H.: Keď som nastupovala na strednú školu, nebola taká možnosť. V siedmej triede som mame povedala, že mám túžbu ísť do školy. Asi som potrebovala niečo nové, je to vek puberty… Ale odvtedy by som už zase bola najradšej doma. Na strednej škole je na nás veľký tlak. Sme v puberte a zároveň sa očakávajú výsledky. Ťažko sa to kombinuje.  

Čo je pre Teba v živote dôležité? 

H.: Nájsť si svoj smer, tomu sa venovať a nedať si to rozhádzať ostatnými vplyvmi. Nerobiť si ťažkú hlavu z toho, čo vnímame, že pre nás v živote nie je dôležité. 

Čo by si chcela odkázať domškolákom? 

H.: Deťom by som odkázala, aby si to užívali, kým sú doma. Aby robili, čo ich baví, lebo na domácom vzdelávaní si to môžu dovoliť. Aby si užívali tu možnosť kreatívnej realizácie, že nemusia sedieť v lavici a môžu sa pohybovať. Po rokoch si potom uvedomíte, aké úžasné to bolo a akú voľnosť ste mali, čo ste si mohli dovoliť robiť. 

A Tvoj odkaz pre rodičov domškolákov? 

H.: Rodičom by som povedala, že ak máte na to odvahu, ale aj keď nemáte, no viete, že by to pre vaše deti bolo dobré, choďte do toho. Hoci je to mnohokrát náročná cesta. Pamätám si, ako som sa stretávala s pohľadmi ľudí, že ma skôr odsudzovali, že sa učím doma. Teraz je viac možností a je to lepšie prijímané. 

Ďakujeme a držíme palce, aby si stále ostala taká zameraná na to, kde cítiš radosť a čo máš rada. 

Rozprávala sa Mária Rešutíková.