Zo života násťročného domškoláka: V škole sa im darilo, a predsa im je doma lepšie. Milujú šport a svoj voľný čas venujú mnohým krúžkom.

Rozhovor s bratmi, ktorí si vyskúšali školskú dochádzku, no viac sa im zapáčilo učenie doma. Matúš (14) a Jarko (13) sa s nami podelili o svoj domškolácky príbeh.

Chalani, ako by ste predstavili sami seba?

M.: Volám sa Matúš, mám 14 rokov, mám rád šport, hrám na gitare a chodím na tréningy zápasenia.

Zápasenie v ringu?

M.: Nie, toto je zápasenie na žinenke. Je to aj olympijský šport. Sú dva druhy – grécko-rímsky a voľný štýl. Ja zatiaľ robím obidva štýly. 

J.: Ja som Jarko, mám 13 rokov, rád hrám na klavíri a robím wrestling. Ten robíme celá rodina.

Hovoríš „celá rodina“, to asi znamená, že máte aj ďalších súrodencov…

M.: Sme piati chalani a máme jednu sestru. Jeden brat je piatak, sestra je tretiačka, tí sú tiež na domácom vzdelávaní. Potom máme ešte brata prváka, ten chodí do školy a malý brat tiež chodí do škôlky.

Ako ste sa k zápaseniu dostali? 

J: Od malička sme sa venovali rôznym športom. Vyskúšali sme takmer všetko, čo sa na Slovensku robí (úsmev). Chodili sme na veľa športových krúžkov. Tatino mi chcel ukázať ďalší šport, ktorý by sa mi mohol zapáčiť. Poznal trénerov, lebo si to kedysi tiež vyskúšal. Začal som chodiť na tréningy a potom sa to zapáčilo aj mojim bratom. 

M: Športové krúžky neboli na profesionálnej úrovni, len ako voľnočasová zábava. Ale ja som chcel vyskúšať niečo profesionálnejšie. 

Je to celkom netradičný športy, nepoznám v širokom okolí žiadneho zápasníka, len ľudí, čo sa venujú orientálnym bojovým umeniam. Ako funguje? Trochu nás zasväťte! 

J: Je to práveže tradičný šport. Veď patril k prvým športom, ktoré boli zaradené do športov starovekej olympiády. 

M: Je to zápas jedného proti jednému v kruhu na žinenke. Snažíme sa súpera dostať na lopatky pomocou rôznych techník, ktoré si nacvičujeme na tréningu. 

Čo vás na tom baví? 

M: Že si zlepšujem svoju fyzickú aj psychickú zdatnosť. 

J: Baví ma aj trénovať aj vyhrávať. 

Ako vyzerá váš tréning? 

J: Tréningy máme trikrát do týždňa. Začneme behom, nasleduje mostovka – rozcvička krku, potom gymnastika. To trvá asi 30 minút. Ďalej ideme trénovať techniku. 

M: Celý tréning trvá jeden a pol hodiny. Do nášho klubu chodí asi štyridsať detí. Niekedy si zahráme aj loptové hry. Okrem toho majú aj naši menší bratia možnosť raz do týždňa trénovať kondičku ako prípravu na zápasenie so svojím trénerom. 

Aj súťažíte alebo je to pre zábavu? 

M: Chodíme tam len od minulého roka, ale tréneri nás už zapisujú na súťaže podľa hmotnostnej aj vekovej kategórie. Takže my traja najstarší sme už boli na turnajoch aj na majstrovstvách Slovenska. Ja aj Jarko sme sa umiestnili na 3. mieste každý vo svojej kategórii.

Ako dlho sa učíte doma?

J.: Šesť rokov obidvaja. Ja som nastúpil na domáce vzdelávanie ako druhák, Matúš ako tretiak.

Obaja ste chodili do školy. Čo bolo impulzom pre domáce vzdelávanie?

J.: Do školy sme chodili tie prvé roky. Potom sme si povedali, že by sme vyskúšali aj domáce vzdelávanie. Navrhla nám to mamina. Ju to k domácemu vzdelávaniu ťahalo a videla, že by sme učivo vedeli zvládnuť aj s ňou a prinesie nám to väčšiu slobodu. 

M.: Nám sa v škole darilo, aj sme tam mali celkom dobrý kolektív. Ale chceli sme skúsiť učiť sa doma a zapáčilo sa nám to.

Aký bol prechod zo školy do domáceho vzdelávania? Škola má daný systém, je tam väčší kolektív, a zrazu prišlo učenie doma.

M.: Ten kolektív nám až tak nechýbal. U nás na ulici máme dosť kamošov. A niekedy sa dohodneme aj s bývalými spolužiakmi, že sa stretneme a zahráme si spolu futbal. Okrem toho chodíme na rôzne krúžky, stretávame sa s inými deťmi aj pri kostole a miništrovaní, máme veľa rodinných priateľov a naša rodina sa tiež pomaličky rozrastala.

A škola – učenie? Ako ste vnímali tento rozdiel?

M: Nepamätám sa na veľký rozdiel. Vedeli sme, že nás čaká preskúšanie a snažili sme sa všetko naučiť tak, ako sa to vyžadovalo. Potom sme prešli na zahraničnú školu a tá mala trošku iné požiadavky, podmienky a možnosti.

Ako vyzerá váš bežný deň?

M.: Ráno vstanem, naraňajkujem sa, pomodlíme sa a potom sa učím – buď mám nejakú online hodinu alebo sa učím s maminou alebo trénujem na hudobnom nástroji. Okolo trinástej máme obed a ak sme nestihli dopoludnia všetky školské veci – projekty a podobne, dorobíme si ich. Potom ideme von, na hudobnú, na tréning alebo na krúžok – strelecký a stolný tenis.

J.: Každý deň je trochu iný. Škola v Březovej, kde sme teraz zapísaní, dáva možnosť online výučby, takže niektoré predmety máme online a podľa toho je usporiadaný ten deň. Často sa náš deň mení aj podľa možností a plánov rodičov. Berú nás k babke, ktorá býva 200 km od nás alebo si spravíme iný výlet.

Koľko mávate v priemere online hodín za deň?

M.: Také dve, tri. Záleží odo dňa. Ale za týždeň spolu asi dvanásť.

Čiže väčšinu predmetov máte pokrytú online vyučovaním. Sú aj nejaké predmety, ktoré sa musíte učiť sami?

M.: Sami sa učíme slovenčinu a niekedy aj matematiku. Počas online hodiny nám nevysvetlia úplne všetko, takže niečo si musíme doštudovať sami alebo s maminou a aj z učebnice. Niekedy býva na hodine pripojených aj 40, 50 detí.

Máte aj vo svojom okolí nejakých domškolákov, s ktorými sa učíte?

J.: V blízkom okolí ani nie, ale v okolitých mestách nejakých poznáme. Zvykneme sa však stretávať skôr vo voľnom čase, nie kvôli učeniu.

Prvé roky ste boli v škole, teraz sa už dlhší čas učíte doma. Vedeli by ste povedať, čo vám domáce vzdelávanie prinieslo, čo vám dáva?

M.: Ja beriem ako veľkú výhodu voľnosť. To, že nemáme napríklad domáce úlohy a poobede môžeme vybehnúť von. Ďalšia výhoda je, že bývame viac s bratmi a stíhame sa spolu zahrať.

J.: A ďalšia výhoda je, že nemusíme až tak skoro vstávať, aby sme išli do školy. A sme viac s rodinou.

Ako sa najradšej hrávate so súrodencami? 

M: Radi sa zahráme s Legom. 

J: Keď k nám prídu aj iné malé deti, nacvičíme si rýchlo spolu nejakú rozprávku ako divadelnú hru a potom ju predvedieme aj dospelým.

A čo je pre vás na domácom vzdelávaní najťažšie?

M.: Pre mňa je najťažšie sústrediť sa. Tým, že som doma, je to niekedy ťažšie.

Našiel si si nejaký spôsob, ktorý ti pomáha sústrediť sa?

M.: Ešte celkom nie. Ale všimol som si, že teraz, keď už toho mám viac a robím dlhšie, tak už toľko od učenia neodbieham.

A pre Teba, Jarko?

J.: Pre mňa podobne. Odbieham, ale snažím sa k učeniu vrátiť a dorobiť si, čo je treba.

Ako vímate a prežívate preskúšanie? Je to pre vás stres, alebo skôr príležitosť ukázať, na čom ste pracovali?

J.: Keď sme mávali preskúšanie naživo, chodili sme k jednotlivým učiteľom podľa predmetov na preskúšanie. Posledné preskúšania sme mali kvôli korone ako online testy. Učitelia nám poslali testy, my sme ich vyplnili a oni nám ich skontrolovali.

M.: Pre mňa to nie je až taký veľký stres.

Mamina Monika dopĺňa: Chalani si to možno už tak dobre nepamätajú, ale na osobných preskúšaniach bolo naozaj vidno, ako chcú ukázať, čo všetko sa naučili a vytvorili. Radosť z toho prevyšovala stres. Učitelia v Čechách boli už na preskúšanie veľmi dobre pripravení. Teraz je to úplne iné. No nie je to len o jednom online teste. Priebežne posielame rôzne projekty do osobného portfólia chlapcov a k tomu vyjadrenie a hodnotenie rodičov. Tak sa vyskladá obraz ich štúdia.

J.: Ja si pamätám, ako sa ma učiteľ spýtal: „Aký kráľ z českých dejín Ťa najviac zaujal?“ Tak ja som mu povedal kráľa a on sa ma potom ďalej pýtal, ako ovplyvnil štát, čo nové priniesol…

A ktorý kráľ to bol? Prečo Ťa zaujal? 

J: Karol IV. , pretože to bol veľmi významný český kráľ.

Matúš, ty sa teraz chystáš na strednú školu, budeš mať deviatacky monitor… Ako to vnímaš?

M.: Učím sa, trošku sa aj bojím, ale nemám z toho veľký stres.

Kam sa budeš uberať po základnej škole? 

M: Zaujíma ma veľa vecí. Najviac ma zaujali gymnáziá a IT technológie. 

Jarko, Ty sa budeš rozhodovať o rok, máš už predstavu? 

J: Presnú predstavu ešte nemám, ale zatiaľ ma zaujíma jedno konkrétne gymnázium.

Čo vnímate v živote ako dôležité?

M.: Vedieť sa presadiť. Určiť si cieľ a potom ísť za ním. Vo všetkých oblastiach života.

J.: Pre mňa je v živote veľmi dôležitá rodina.

Tým, že sa viacerí učíte doma, trávite spolu aj viac času. Ako sa vám darí riešiť prípadné konflikty?

M.: Často nám to pomôže vyriešiť ocino. Niekedy stačí jeho pohľad. Dá nám čas, aby sme nad tým popremýšľali niekde sami. Väčšinou to pomôže zastaviť silné emócie. Dôležité je odpustiť si a potom treba ísť ďalej. 

Čo by si chcel odkázať ostatným domškolákom?

M.: Užívajte si to doma, kým sa dá. Čím budete starší, tým menej budete doma. Takže si to užívajte čo najviac!

A odkaz pre ich rodičov?

J.: Vytrvajte v tom, čo robíte, lebo to môže veľmi pomôcť vašim deťom. Stojí to za to!

Ďakujeme za krásne povzbudenia, za váš čas a otvorenosť a držíme palce pri ďalších krokoch v živote!

Rozprávala sa Mária Rešutíková