Domáce vzdelávanie podľa Petra

Domáce vzdelávanie očami muža, otca domškoláckej rodiny. Druhý diel.

Predstav nám stručne seba a  svoju rodinu. 

Volám sa Peter, mám manželku Eriku a spolu máme štyri deti – aktuálne všetky v domácom vzdelávaní. Od predškoláka po ôsmačku. Žijeme v dome mimo dediny, mimo veľkého ruchu, pod horou, v kľude, tak ako to máme radi :-)  

Ako a prečo ste sa rozhodli vzdelávať svoje deti doma?  

Lákalo nás to od začiatku. Mňa domáce vzdelávanie oslovilo tak z druhej ruky – manželka bola na jednej prednáške na Konferencii domáceho vzdelávania, kde ju zaujal koncept byť zodpovedný za vzdelanie svojich detí. Boh ich zveril nám, nie nejakej inštitúcii. To bol prvý impulz, keď sme sa rozhodli do toho ísť. Ale naša najstaršia dcéra chcela byť s kamarátmi, s ktorými sa stretávala, keď išla do prvej triedy. Tak sme ju dali do bežnej školy. Prvý ročník absolvovala v škole, ale  videli sme, že to pre ňu nie je dobré, že taká forma vzdelávania jej nevyhovuje. Takže po prvom roku sme ju odtiaľ zobrali a ďalej sme ju vzdelávali doma. To boli naše začiatky. Rozhodli sme sa vzdelávať naše deti doma najmä kvôli tomu, aby sme mali možnosť im niečo odovzdať my ako rodičia. Aby to mali od nás, a nie od niekoho cudzieho. 

Mal si spočiatku obavy z domáceho vzdelávania a z toho rozhodnutia?  

Ja asi nie. Nie som ten typ, ktorý má nejaké obavy, alebo by sa bál rozhodnutí. Chceli sme do toho ísť, tak sme do toho išli. Samozrejme, rozmýšľali sme nad tým, či to je dobré, zvažovali sme plusy a mínusy. Možno sme si to vtedy ešte tak neuvedomovali, ale len tušili, že to bude mať aj nároky a nebude to jednoduché. No obavy tam neboli a rozhodnutie sa nerodilo ťažko.  

S akými reakciami sa ohľadom domáceho vzdelávania stretávaš v širšej rodine či vo vašom okolí?   

Reakcie sú rôzne. Od obdivných: „Fíha, vy ste sa dali na niečo takéto, ja by som na to nemal odvahu.“ Ale boli aj také pesimistické, že nedoprajeme deťom kolektív a vzdelanie, že nebudú nič vedieť. Tí ľudia asi považujú za jedinú akceptovateľnú formu vzdelávania tú klasickú v škole s učiteľmi a nejaké domáce vzdelávanie je pre nich menej. S tým sme sa stretávali bežne aj v rodine. Nemôžem povedať, že by tam bolo nejaké pochopenie pre naše rozhodnutie, takže niekedy vznikali také vtipné alebo aj menej vtipné situácie. My sme sa asi nikdy tak nezaoberali tým, čo o nás povedia iní. Nie je to ich rozhodnutie, je to naše rozhodnutie, nenechali sme si zasahovať do toho od iných, preto sa to asi veľmi nepremieta do toho, ako sme chceli vzdelávať a ako vzdelávame.  

Aké máš koníčky a ako sa premietajú do vášho domáceho vzdelávania?  

No to je zaujímavá otázka. Mám rôzne koníčky. Hudba. Hrám na rôzne hudobné nástroje. Do domáceho vzdelávania sa to premieta tiež rôzne (smiech). Možno by som to rozdelil na dva smery: ako sa to reálne premieta a ako by som chcel, aby sa to premietalo, lebo sú to dve rozdielne veci. Chcel by som, aby sa to premietalo viac, ale realita je taká, že to nie je až také intenzívne. Deti možno inklinovali k hudbe preto, že videli hrať mňa. K hudbe ako takej, aj k hre na nástroje. Zatiaľ najviac k hre na rytmické nástroje. Máme doma niekoľko kajonov, bicie, ja hrám väčšinou na strunové nástroje: gitary, elektrická gitara, klasická gitara. Takže deti aj sem-tam pobrnkajú a občas si spolu zahráme, zaspievame, modlíme sa chvály aj hudbou aj spevom, alebo si len tak zahráme pre radosť. Občas si teda s deťmi zahráme, ale chcel by som častejšie. Sem-tam sa hecneme – väčšinou kvôli nejakým príležitostiam typu rodinná oslava, keď treba niečo zahrať, urobiť program. Potom mávame živé koncerty.

Aj moja práca je mojím koníčkom. Pracujem ako konzultant v oblasti kybernetickej bezpečnosti. Vzhľadom na vek detí táto téma ešte nie je pre nich top. Možno sa budú zaujímať neskôr, ale sú tu aj iné záujmy. Rád som fotil. Teraz na to už toľko času nemám, ale Rút, naša najstaršia dcéra, je práve výtvarne zameraná, takže jej občas ukážem techniku, tie fyzikálne veci ohľadne fotky a základné úpravy v grafických programoch.  

A potom máme športové aktivity – chodíme spolu liezť na skaly, na turistiku, na skialpy, na bicykel.

Ako zhruba vyzerá váš deň alebo týždeň?  

To závisí od toho, či som doma alebo nie. Keďže kvôli práci dosť cestujem, tak pokiaľ nie som doma, nepodieľam sa nijako na domácom vzdelávaní. Keď som doma, tak je to tiež asi skôr kostrbaté. Viac času strávim v práci, takže času na vzdelávanie je menej. Skôr prečítam nejaké zadanie, viac menej do toho dňa veľmi nezasahujem. 

Keď ráno vstaneme, porobíme rannú rutinu, vyvenčíme psa a začína sa pracovný deň. Deti sa začnú venovať škole a ja práci. Takto to pokračuje do obeda. Pri obede sa stretneme. Popoludní máme väčšinou oddych a potom sa začína opäť čas práce a učenia, alebo idú deti von. Závisí to aj od ročného obdobia. Teraz, keď je sneh, idú sa sánkovať a učia sa, keď zájde slnko. Nemáme úplne zabehnutý deň, v zmysle takto to je a tak to musí byť každý deň. Deti si zvyknú plánovať ešte večer alebo ráno, čo by chceli v rámci dňa robiť. Ale každý deň asi u nás vyzerá inak. Pravidelné sú len krúžky, vzdelávacia skupina, ktoré sú závislé aj od iných ľudí. Tie časy sú pevne dané a tomu sa potom prispôsobíme, ale inak nemá náš deň úplne pevnú štruktúru. Pre nás je dôležité, aby deti strávili čo najviac času vonku a tomu sa snažíme prispôsobiť štruktúru dňa. 

Ako funguje vaše domáce vzdelávanie?  

Myslím si, že veľa vecí som už asi povedal. Naozaj to funguje podľa aktuálnej situácie – podľa toho, aké je obdobie v roku, aké je počasie, aká je nálada detí. Je to dynamické a vyvíja sa to rôzne. Nie je to porovnateľné s režimom v škole. Keď sa chcú deti hrať, lebo sa nevyhrali, bolo by akékoľvek učenie zbytočné, lebo pozornosť by tam aj tak nebola. Tak nech sa radšej zahrajú. Potom, keď sa budú vedieť sústrediť, tak sa vrátia k učeniu. Neberieme to tak, že každý deň by si museli najskôr odštudovať to, čo by mali a až potom sa môžu venovať iným aktivitám. A tiež sa to stále mení v závislosti od veku detí. Napríklad najstaršia dcéra má teraz štrnásť rokov a veľa vecí si už rieši sama. Už tej našej interakcie nepotrebuje toľko, ako mladší. Už chce byť samostatná a študovať sama. Inak sa učí druhák, šiestak a inak ona. 

Ako vidíš rolu otca detí vzdelávaných doma?   

V prvom rade je mojou úlohou materiálne zabezpečiť to, aby mohli byť deti vzdelávané doma. Manželka nemusí pracovať na plný úväzok a môže pracovať z domu. Ja sa snažím zabezpečiť domácnosť, aby sa ona mohla venovať deťom, lebo pre ňu je to asi prirodzenejšie – je učiteľka a to povolanie má v srdci, mne to tak dobre nejde. Toto vnímam ako prvoradú rolu manžela.

Potom ako otec vidím svoju úlohu v tom, že mám deti „stavať do pozoru“, dávať im výzvy, testovať, čo už zvládli, byť takým provokatérom. A byť pre manželku aj oporou, aby sa mohla vzdelávať, chodiť na kurzy, získavať nové zručnosti aj s ohľadom na vzdelávanie detí, ale aj pre svoj oddych a sebarozvoj. Aby mohla byť aj v tichu, lebo u nás ticho veľmi nie je, keď sú deti doma. Čiže zobrať ich von, vybehať, vyskákať, a to otvára priestor tej cyklistike, kúpaniu, turistike a skialpu. Svoje miesto v domácom vzdelávaní teda vidím skôr tu: tráviť deťmi aktívny čas a učiť ich aj tie veci, ktoré sa asi v školách neučia, ale nám prídu pre život dôležité. To, čo potrebujeme dennodenne prakticky okolo domu a v záhrade.  

Čo Ťa naučilo domáce vzdelávanie alebo tvoje deti počas ich domáceho vzdelávania? Prekvapilo Ťa niečo?  

Domáce vzdelávanie ma asi naučilo trpezlivosti. Že nejde všetko hneď a že každé z našich detí je iné. Naučil som sa pozerať sa na každého z nich individuálne, ako na úplne inú, jedinečnú osobnosť a tak k nim pristupovať. Lebo aj schopnosť učiť sa je u každého iná – každý sa  inak učí, inak vidí a vníma svet. Naučil som sa neporovnávať ich s inými, len samého so sebou, aký pokrok spravili, čo už dokážu. 

Prekvapilo ma to, že naše deti sú iné, myslia inak, správajú sa inak aj k ďeťom aj k dospelým. Kým boli iba doma, tak som to tak nevidel, ale ako chodia do ZUŠ-ky a na krúžky, začalo sa to viac ukazovať. V dobrom ma prekvapilo, že vedia komunikovať, myslieť kriticky, mať svoj názor, vedieť si ho obhájiť.  

Ďalej ma prekvapila náročnosť, lebo zažili sme aj psychicky a časovo náročné obdobia, ktoré pramenili zo špecifických potrieb našich detí a aj z mojich očakávaní, ktoré boli nastavené inak, ako potrebovali deti, preto sa realita líšila od očakávaní a všetko išlo ťažko. Museli sme hľadať iný prístup, formu aká deťom bude vyhovovať, čo bude pre nich najlepšie. Asi som to aj očakával, ale nie v takej intenzite. 

Aké výzvy vidíš na domácom vzdelávaní?   

Je to časovo náročné a asi iné ako zaviezť deti do inštitúcie. Je to výzva, nájsť si v rodine a v domácnosti ten čas, aj prevziať tú zodpovednosť za výchovu a vzdelávanie a nebáť sa, že sa niečo nenaučia. Skôr im odovzdať to, čo chcem, aby vedeli. 

Aké pozitíva prináša domáce vzdelávanie Tvojej rodine?   

 Myslím, že ich je mnoho. Čo sa týka detí, pozitívom je, že sa učia veci, ktoré by sa v škole neučili a do života môžu byť dôležitejšie. Taká škola života, na ktorú máme väčší priestor.  

Deti môžu rozvíjať svoje talenty. Naša Rút bola od malička kreatívna bytosť, obliekala sa rôzne farebne inak, nosila rozdielne ponožky, keď ešte Dedoles nebol v móde 🙂 Kreativita jej ostala, začala kresliť, tvoriť a my sme jej do toho nevstupovali. Mohla by byť výtvarníčkou. Sama vidí, že to je jej dar a robí jej to radosť a už vyše roka má vybratú strednú školu, kde by sa chcela týmto smerom ďalej uberať a vzdelávať sa. 

Deti vidia, čo ich baví, v čom chcú rásť a domáce vzdelávanie im to umožňuje asi viac, tým že nekladieme až taký dôraz na predmety, ktoré nesúvisia s tým, čomu sa chcú venovať, alebo čo ich baví. A tak svoj čas môžu venovať tomu, v čom vidia zmysel. Ja to vnímam aj na sebe, bol som vzdelávaný klasicky, ale to, čo dnes robím a čím sa živým, som neštudoval. Keby som to študoval, možno by som mohol byť ďalej. Ťažko povedať.  

Eliáša baví práca v záhrade, chce byť záhradníkom alebo lesníkom. Má ten priestor, vysadil všetky stromy, ktoré na pozemku máme. Vidí v tom zmysel svojho života a venuje sa tomu viac, ako ostatné naše deti.  

Aj to, že si môžeme prispôsobiť obsah vzdelávania, keď má Eliáš vzťah k prírode, môže tie veci vidieť viac do hĺbky, vidieť súvislosti, venovať sa permakultúre a vidieť tie prirodzené prepojenia minimálne na tom priestore, kde žijeme. 

Aká udalosť situácia alebo zážitok v súvislosti s domácim vzdelávaním Ti z posledného obdobia utkvel?  

Posledne, keď sme robili palacinky, Tobiáš prišiel s palacinkou, ktorej vyhrýzol stred a hovorí: „Aha, kruh.“ Zložil ju na polovicu: „Aha, pol kruh.“ Zložil ju na štvrtiny: „Aha, štvrťkruh.“ Prekvapilo nás, že geometriu nájdeme aj pri varení a že majú niečo do seba tie skladacie a vystrihovacie úlohy v Hejného matematike 🙂 

Ak by si Ty ako dieťa mal možnosť vzdelávať sa doma, využil by si ju?  

To neviem, neviem si to v tom čase predstaviť. Asi by som to chcel zažiť, lebo aj pre mňa by to bolo prínosné, ale v tej dobe nerealizovateľné. 

Ja som samovzdelávač. Väčšine vecí, ktoré ma zaujímali, som sa venoval sám. Bavila ma hudba, tak som sa tomu venoval, nechodil som do ZUŠ. Bavila ma fotografia, tak som sa jej venoval sám, nechodil som na kurzy. Mal som vzory, ktoré ma inšpirovali, ale nepotreboval som inštitúciu, aby som sa v tom vedel posunúť. A aj k mojej súčasnej práci som sa dostával sám svojimi skúsenosťami a vedomosťami, ktoré som si prečítal a nadobúdal postupne.  Všetko, čo dnes viem, sú skúsenosti, ktoré som v čase získal, alebo si prečítal a skúsenosti iných ľudí.  

Čo by si odkázal otcom, ktorí zvažujú vzdelávať svoje deti doma?  

Len nech sa toho neboja, nech to uchopia do svojich rúk. Nie je to niečo, čo by sa nedalo zvládnuť. Nie je to síce ľahké. Niekedy mi vadilo prezentovanie domáceho vzdelávania v tom svetle, že je to ľahké, jednoduché a všetko ide samo. Možno to tak v niektorých rodinách je, ale nie je to komplexný obraz všetkých domaškoláckych rodín. No nie je to ani nezvládnuteľné. 

Povzbudzujem ostatných, aby sa na domáce vzdelávanie dali, ak ich láka. Veď ak po čase zistíte, že to nie je cesta pre vás, je možnosť vrátiť sa do školy. Alebo ak si hovoríte, že ste v štandardnom systéme a už je neskoro, tak nikdy nie je neskoro, vždy sa dá začať. Máme svoje skúsenosti – začali sme v škole, potom bola dcéra 2. – 4. ročník doma, potom chcela ísť do školy, tak išla a teraz od 8. ročníka je opäť na domácom vzdelávaní. Môže to byť aj takéto pestré. Rút nemala problém fungovať ani v jednom ani druhom systéme, vie si nájsť svoju cestu a fungovať. A my nie sme nejakí hrdinovia, že to dávame. Dá to každý rodič a každé dieťa. Je to iba o vašom rozhodnutí a vôli. A keď už sa rozhodnete, neobzerajte sa aspoň nejakú chvíľu späť (smiech). 

Ďakujeme za rozhovor a želáme aj naďalej veselé domáce vzdelávanie!

Kliknutím na obrázok budete presmerovaní na darovaciu stránku OZ DVS na platforme darujme.sk.
Please follow and like us:
error20
fb-share-icon0
Tweet 20
fb-share-icon20
Facebook