Domškolácky deň s Andreou a jej deťmi (11, 8, 5, 5, 2, 2)

alebo „Náš deň – pozvánka pre odvážnych“

Vitajte na návšteve u mamy Andrejky a jej Terezky (11 r., piatačka v škole, 3 roky bola v domácom vzdelávaní), Ondrejka (8 r., druhák v domácom vzdelávaní), prvých dvojičiek Márie a Barborky (5 r.), druhých dvojičiek Alžbetky a Dorotky (2 r.). Rodinu uzatvára otec Matej. Radosť nám robí päť šteniatok a ich mamina Saba a oslík Lucy. Bývame v krásnom prostredí Kysúc, bez susedov, na veľkom pozemku, v ešte krajšom slamenom domčeku. 

Dnes vás pozývam k nám. Treba si dať však pozor, ide o rizikové pracovisko. Máme tu kopec detí: školáci, škôlkári, jasličkári, viac párov dvojičiek a všetko to temperamentné osobnosti. 

Mám cieľ. Každý môj deň niekam smeruje. Je to môj ideál.  V praxi mi ten môj cieľ pripadá skôr ako maják: svieti mi na cestu, viem, kam sa mám dostať, ale je nereálne prísť až k nemu. 

Mojím cieľom, a teda keď hovoríme o domácom vzdelávaní, tak cieľom nášho domáceho vzdelávania je vychovať dobré, svedomité, čestné, pracovité a samostatné osobnosti, ktoré budú vedieť, čo chcú. A keďže to budú vedieť, pôjdu za tým, budú to mať radi a budú v tom dobrí. Je úžasné, je to priam dar, keď človek vykonáva svoje povolanie s radosťou a láskou a je pritom čestný, svedomitý a neskorumpovateľný človek. A je jedno, či sa angažuje v politike, envirosfére alebo v domácnosti. 

No a keďže toto všetko sa rodí v každodennosti a všednosti, smerujem náš deň k tomu, aby tá naša bola takáto: 

Korona čas nám posunul budíček, vstávame okolo ôsmej ráno. Dovtedy sa snažím udržať najmenších drobčekov potichučky – pri knižke alebo pri šteniatkach vonku. Ak ešte niekto spí, tak po tej ôsmej ho už chodíme pusinkovať, aby vstával. Nasledujú raňajky, všetky ranné úkony, upratanie postieľok, umytie  zúbkov.

Ráno si rozdelíme základné služby v domácnosti. U nás sú to tieto štyri: nakladač, vykladač, práčka, sušička. Nakladač nakladá umývačku, ktorá u nás beží 2x – 3x do dňa. Je to najneobľúbenejšia služba. Vykladač vykladá umývačku, práčka má na starosti roztriediť bielizeň podľa farby a strčiť ju do práčky. Keď práčka skončí, treba vypratú bielizeň preniesť do sušičky. Sušička má na starosti vybrať vysušené oblečenie a motivujem deti, aby ho začali skladať (to je zatiaľ len v rovine vízie 🙂 ). Perú sa u nás tak 3 – 4 práčky za deň, podľa toho, či sa niekto v noci pociká :-/

Keď okolo desiatej sadáme k školským veciam, hovorím si, že máme dobrý čas. Terezka dostáva úlohy zo školy, Ondrejko je domáci školák, ktorého vzdelávam ja. Snažíme sa každý deň prebrať dva z týchto školských predmetov: slovenčina, matematika, písanie, prírodoveda a angličtina.

Ostatné predmety ako čítanie, hudobná, výtvarná, telesná, náboženstvo sa nevyučujeme „za stolom”. Považujem ich ako súčasť nášho životného štýlu. Podporujem Ondríkovu záľubu v čítaní. Číta knižky, preto ho nenútim čítať Čítanku. Fyzickú kondíciu podporujeme bicyklovaním, plávaním, lyžovaním, s mladšími súrodencami si spievame a vyrábame rôzne obrázky, koláže. Milujú modelovanie z čohokoľvek, čo im príde pod ruky (od blata v potoku po moje kysnuté cesto) 😀

Katolícke náboženstvo tiež nepreberáme ako predmet, skôr sa im ho snažím sprostredkovať ako vzťah k Bohu, k ľuďom a k sebe samému. Robíme si predsavzatia a v piatky sa snažíme niečoho sa zrieknuť alebo práveže urobiť niečo dobré z lásky k druhému.  

Prírodoveda a angličtina majú ešte trochu špecifické postavenie – pokrivkávajú v rámci učebných osnov, konkrétne učivo sa učíme až tesne pred skúškami, lebo počas roka sú tiež takou mimovoľnou súčasťou. Deti pozerajú 99 % rozprávok v origináli, teda v angličtine a lásku k prírode získavajú bezprostredne od ocina, ktorý je vedecký pracovník – entomológ. 

Ja som mamina – učiteľka, takže vzdelávanie neviem nechať len tak na voľno. Potrebujem mať svoje plány, tabuľky, osnovy 🙂 A takisto som realista a ideál úžasných príprav a kreatívneho vzdelávania rýchlo opadol a držíme sa učebnice a pracovných listov. 

Nuž, aký krásny je ten ideál! Kto sa nebojí, nech vstúpi so mnou do reality!

6.30 – Kňučanie

Cez odchýlené okno počujem kňučať naše roztomilé šteniatka. Dojčiac jednu z dvojičiek sa preberám a načítavam, čo sa deje. 
„No nič, Dorotka, ideme vyvenčiť šteniatka.” 
„Hurá!”, poteší sa Dorotka a vôbec jej nevadí, že končí teplý bufet od maminky a ideme von tak skoro ráno. Ja taká nadšená nie som, ale aspoň Dorotka neplače. 
Ideme v pyžame. Sme potichy, aby sa nezobudila aj Alžbetka. 

8.30 – Konečne vstal aj posledný spachtoš 

„Decká, raňajky! Poďte dole…” , vyzývam ich, aby prišli.
S Alžbetkou a Dorotkou si robíme ovsené vločky s jogurtom, Barborka, Mária a Ondrejko si dajú toast, Terezka müsli. Ako tak pripravujem posledný toast, pozerám, že mi všetci ušli von. Vypustili šteniatka, hrajú sa s nimi a Terezka pri tom pobehuje s vejúcim igelitom po pozemku. Je nadšená, vietor vanie… Ja sa tiež usmejem. Trvá to však len tridsať sekúnd, potom zrazu počujem:

„Héj, neber mi to!”
„Tereza, nebuď taká, požičaj to aj mne!”
„Daj, daj, aj ja to chcem!”
„Ste blbí, celé ste to rozthli!”
Bitka o igelit… nádych, výdych, neriešim to.

„Čože, prečo je Alžbetka holá?”, pýtam sa prekvapene. 
„Alžbetka, kde máš gate?”
„Cikalá”, povie s takým šťastným úsmevom, že sa nedá ju nepochváliť. Snažia sa totiž cikať ako „veľké”, dajú si dole gate, ale trafia sa aj do nich. 
„A prečo si si dala dole aj tričko?” Na to sa už len usmeje a uteká odomňa len v čižmičkách.

Idem von. Oblečiem Alžbetku, nakŕmime šteniatka a veľkým sa vyhrážam, že ak okamžite neprídu dnu, nedostanú raňajky. Popri tom varím polievku. Je skoro hotová. Dobre, umyť ruky, ku stolu, raňajkujeme, rozdelíme si služby. Je desať hodín.
„Do kelu, zase máme sklz”, pomyslím si….

10.30

Terezka sadá k počítaču, začína sa učiť. Bohu vďaka! 
Ondrejko vyťahuje písanku. 
Treba zamestnať aj ostatných – toť moja najväčšia výzva každého dňa. 
„Barborka, poď, očistíš zemiačky na obed.” Ochotne si berie misu, zemiaky a začína čistiť. 
Mária zatiaľ nie je doma. Spali s ocinom v hore.

„Au, na čo som to stúpila?”, povzdychnem si. Alžbetka s Dorotkou sa hrajú na oslavu. Ani som si nevšimla, kedy tú tašku vytiahli. Všade sú tortové sviečky rôznych veľkostí, párty okuliare, masky a odomňa chcú, aby som im dala na hlavičky párty čiapky… Nie som nadšená, ale dobre, už nech sa hrajú.

„Terezka, kam si odišla?” Je 10.40, a ona nie je pri počítači. 
„Išla som si pre učebnicuuuu”, kričí z horného poschodia. 
„Terezkááá, kde si stále?”, pýtam sa o 10.45. A to už moji malí zvedovia vyzistili, že Terezka sa zasekla pri mobile. Ok, nevadí. Ide sa ďalej, pokračuje v učení.

10.50

Party taška je už nuda, A+D vyberajú kreslenie.
„Barborka, prosím ťa, odlož tie veci zo zeme…”, oslovujem Barborku, ktorá ochotne čistila zemiačiky, ale teda očistila len jeden. 

„Čo sa deje?”, pýtam sa, lebo počujem opäť plač. Barborka mi detailne čosi rozpráva, v hluku nerozumiem, Barborka stále rozpráva, ja sa snažím nájsť v tom nejake súvislosti…Neviem, ale Dorotka jačí urazená na zemi. Do toho Ondrejko už minútu v kuse vyvoláva „Mamí, mamí, mamí, skontrolováááť. Mamí, mamí, mamí, skontrolováááť.” 
Snažím sa byť pokojná, ale ten plač ma paralizuje. 

Barborka zobrala Alžbetku si čítať. Super!
„Áno, Ondrejko, idem, si super, zlatko, hneď sa na to pozriem, len zoberiem Dorotku na ruky.”  Ako mu to hovorím, vidím tam tie neošúpané zemiaky, povzdych číslo dva. 

Nič to, len pokoj, utíšim Dorotku a všetko opäť rozbehneme. Dorotka kope, hádže sa, je prosto unavená. Dochádza mi, že ju musím uložiť spať. Znamená to nakojiť ju a starších zaúkolovať tak, aby sa mi zase kdesi nerozsypali:

„Terezka, keď dorobíš slovenčinu, začni cvičiť flautu, budem ťa počuť, či hráš. Ak zdrhneš, poobede, ti beriem telefón,” vyhrážam sa.
„Ondrejko, máš to výborne. Sprav ešte toto cvičenie. Potom, prosím ťa, načisti zemiaky. Nezabudni! Inak nebudeme mať čo jesť na obed.” 
„Hmmm, snáď poslúchne,” uvažujem…

Barborke a Alžbetke sa radšej neprihováram, nech ich nevyruším, zlaté sú. Dorotka jačí, veľmi mi to prekáža, musíme čím skôr do postele!

11.10 – Yes, spí, Bohu vďaka!

Takže, kde sme to skončili?“, rozmýšľam.
V tom ku mne priskočí Mária: „Mami, mami, videli sme zajaca!“ a „Mami, bolo tam super, keby si vedela….”

Mária mi rozpráva a ja zrakom mapujem situáciu: polievka uvarená, zemiaky očistené tri :-/ (ok, to rýchlo dorobíme), wau, Terezka za počítačom pracuje, Ondrejko ma prosí, či môže mať prestávku (= 15 minút na mobile alebo počítači):
“Dobre, môžeš, ale potom matika bez hundrania”, odpovedám mu a stále pri tom počúvam Máriu, ako mi radostne rozpráva 🙂
Barborka začala prepisovať knihu. Krásnu úlohu si vymyslela, super! Prepisuje písmenká sama od seba, avšak prichádza ďalšie súrne „Mamí” v desaťsekundových intervaloch.
„Mária, parádne máš zážitky, choď si ešte vybaliť ruksačik, bežkaj a potom mi všetko dorozprávaš…”, nabádam ju a podvedome sa snažím získať čas. 

„Čo? Kde je Alžbetka? Deti, kde je Alžbetka!?” S ocinom vonku, super! 

12.00 – Začína sa to vyskladávať

Terezka odovzdala dnešnú dávku úloh, na obed budú pečené zemiaky – do rúry sme ich dali o 11.30 (pre istotu na 230 stupňov :-D), Ondrejkovi matika ide výborne, trochu povzdycháva, že prečo sa musí učiť… Neriešim.  

Už už som si chcela vydýchnuť, keď tu zrazu Alžbetka vynervovaná prichádza ku mne s plačom hromovým. Nevie mi vysvetliť, čo hrozné sa stalo, ale mne dochádza, že už je unavená i ona. Nič to, obedovať budeme, až keď zaspí.

A tak je. Dorotku sme našťastie nezobudili, a tak obedujeme bez najmenších dievčat. Je to fajn – bude to bez ich predspánkového plaču, rozliatej polievky alebo rozbitého taniera… 

Takto šiel náš domškolácky deň. Poobedia sú menej hektické. Hneď po obede si väčšie deti môžu pozrieť rozprávku, ja oddychujem, potom buď krúžky a v tomto čase také príjemné zmysluplné NIČ – šteniatka, záhradka, prechádzka, koláčik, domácnosť. Konkrétne v toto poobedie si Terezka urobila s ocinom projekt na geografiu, ja som upiekla koláč a ostatní si behali po vonku. 

Býva to náročné. Celý ten multitasking, nič nezanedbať, nezabudnúť, ba čo viac – neexplodovať, niekedy len byť ticho a nekričať ma stojí námahu… Niekedy mám pocit, že je to boj, niekedy, že ma to melie a plieska o všetky strany, že to nezvládam a nezvládame, niekedy svetlé chvíle prežiaria tie ťažké a často si hovorím, že Pán Boh je nad tým, má to v rukách.

Čo však viem na isto, že je to presne to, čo chcem a chcem sa pre to s láskou rozhodovať každý deň. Nový deň, nová šanca. Čo nevyšlo dnes, to skúsime zajtra. Len nestratiť odhodlanie a nádej!

Do skorého videnia na ďalšej návšteve!