Domáce vzdelávanie podľa Gusta

Domáce vzdelávanie očami muža, otca domškoláckej rodiny. Tretí diel.

Predstav nám stručne seba a  svoju rodinu. 

Sme osemčlenná rodina. Tobi (12 r.), Tamarka (11 r.), Jakub (8 r.), Sebastián (7 r.) sú naše školopovinné deti. A ešte máme Mateja (4 r.) a Joshua (1,5 r.). S domškoláctvom sme začali pre siedmymi rokmi, keď Tobi (ne)nastúpil do prvej triedy. V celej republike vtedy bolo 150 domškolákov a boli sme považovaní za čudákov 🙂 Posledné tri roky žijeme v USA a deti unschoolujú. Tento rok sa vraciame na Slovensko a tešíme sa, čo nás čaká aj v tejto oblasti.

Ako a prečo ste sa rozhodli vzdelávať svoje deti doma? 

Prišlo to tak postupne, ako sme plánovali život, ktorý chceme žiť. Učenie a práca s deťmi boli naše hobby. Ja som dokonca chvíľu učil aj v súkromnej škole výtvarku. Potom sme sa zamerali na vlastnú rodinu. Manželka priniesla Montessori prvky, ja remeslo a veľmi nás to bavilo – vtedy sme mali ešte len dve deti.

Keď sme stáli pred otázkou, či dať deti do školy, prišlo nám ľúto ukončiť toto krásne obdobie, keď sme boli všetci spolu. Dcéra síce rok chodila do školy, ale potom sa aj ona rozhodla ostať doma. Ostatní už do školy ísť nechceli. Začali sme odhaľovať možnosti, ktoré máme vďaka domácemu vzdelávaniu. Sedelo nám to do nášho rodinného dizajnu, teda aby sa deti učili remeslám od rodičov a aby sme mohli cestovať. Ale nie len také cestovanie pre cestovanie. S manželkou chceme byť misionári, Tamarka profesionálne športovať a chlapci sa zaoberajú zoológiou. Tak to sú veci, ktoré nás spájajú s rôznymi krajinami a kultúrami.

Mal si spočiatku obavy z domáceho vzdelávania a z toho rozhodnutia? 

Keby naším prvým doma vzdelávaným dieťaťom nebol Tobi, tak by som možno mal obavy. Tobimu ide učenie veľmi jednoducho a v podstate do prvého ročníka išiel s tým, že už všetko vedel. Ostatné deti však máme výrazne netradičného razenia a tam by tie obavy mohli vzniknúť. Len aby sa nenaplnili! 🙂

S akými reakciami sa ohľadom domáceho vzdelávania stretávaš v širšej rodine či vo vašom okolí?

My sme naším životným štýlom už beztak boli za exotov. Napríklad tým, že sme mali slameno-rákosovo-hlinený domček. Ale rodina a priatelia nás podporovali a stále držíme spolu, takže to bolo a je super.

Aké máš koníčky a ako sa premietajú do vášho domáceho vzdelávania? 

Dalo by sa povedať, že my sa venujeme iba koníčkom. Z tých mojich to sú dinosaury, vesmír, architektúra a bojové umenia. Takže to robia aj deti. Janka má zas svoje oblasti. Ale aj deti priniesli svoje koníčky a nakazili nimi nás všetkých. Napríklad Jakubko pumptrack, Tobi fanatický objem čítania, Tamarka tanec a Sebi kreslenie.

Ako zhruba vyzerá váš deň alebo týždeň? 

To závisí od ročného obdobia, miesta, kde žijeme a či máme novorodenca 🙂 Takže sa to stále mení. Paušálne sa ale dá povedať, že každý týždeň nesie v sebe priestor pre koníček každého z nás. Takže knižnica a čítanie, šport, turistika, kreatívne činnosti a veľa, veľa hry.

Ako funguje vaše domáce vzdelávanie? 

To súvisí s tou hrou. Dbáme, aby sa deti hlavne dosýta zahrali. Detská hra je niečo takmer až spirituálne. Tam ten človiečik má maximálne zapojenie, flow a radosť. Keď sa to spojí, tak sa dokáže veľa naučiť a toto učenie má rád. To je v podstate naša základná hodnota domáceho vzdelávania – láska k múdrosti. Deťom pomáhame dostať sa k prostriedkom, ktoré si vyberú pre svoju hru a tá sa časom mení na záľuby a potom na nasledovanie svojho životného poslania. Takže to, čo bolo na začiatku stavanie z kociek, je dnes programovanie robotov. Tam, kde bola hra s plyšákmi, je dnes štúdium zoológie a podobne.

Ako vidíš rolu otca detí vzdelávaných doma?

Nijako. Skôr vidím rolu každého člena rodiny na tvorbe podoby rodinného života. Moja manželka raz napísala článok o tom, že rodina je ako bunka. Všetko v nej je poprepájané. Dalo by sa povedať, že mama je taká mitochondria, ktorá spracováva energiu pre celú bunku. Otec by tým pádom mohol byť bunkovou stenou, ktorá vytvára bezpečie a istotu v napĺňaní rodinnej vízie. A to platí pre každú rodinu.

Ale predsa len mám jeden taký „cieľ“ – aby deti mali možnosť sa odo mňa naučiť remeslo. Či už moju architektonickú prácu alebo niektoré moje hobby. Ak budú chcieť. Tak ako keď sa kedysi predávalo poznanie z otcov na synov a z matiek na dcéry. Preto aj pracujem podľa možností z domu. To sa už ale zase týka našej špecifickej „bunky“.

Čo Ťa naučilo domáce vzdelávanie alebo tvoje deti počas ich domáceho vzdelávania? Prekvapilo Ťa niečo? 

Naučilo ma to sile odpustenia. Všade okolo počujeme, ako sa žije bežným spôsobom, keď deti sú v škole. Ale málo kde môžeme počuť o tom, čo sa deje, keď sú všetci výrazne viac spolu. To si len my domškolácke rodiny hovoríme medzi sebou a niekedy ani to. Takže my sme mali veľa konfliktov, z ktorých sa nedalo ujsť a ukryť v škole či zamestnaní. Pár rokov sme celkom nevedeli, čo s tým a razili sme autoritatívnu výchovu. Potom nás začal koučovať jeden náš teraz už priateľ. Voviedol nás do „tajov vyhadzovania kostlivcov zo skríň a vymetania bordelu spod koberca“. Je to téma na dlho, ale v konečnom dôsledku to pomohlo nielen ujasniť si vzťah s deťmi, ale aj to upevnilo naše manželstvo.

Prekvapilo ma, aké sú deti schopné prevziať zodpovednosť za svoj život. Vzdelanie a nasledovanie životného povolania. To nás aj viedlo k prechodu na unschooling. Keď sa narodil náš prvý, pozeral som mu do očí a snažil sa mu povedať, že som tu preňho, že ho ochránim a všetko ho naučím. Keď sa narodil náš šiesty, pozrel som mu do očí a túžil vedieť, čo práve prežíva a vidí on. Celkom sa zmenil môj pohľad na človeka a silu, s ktorou prichádza na tento svet.

Aké výzvy vidíš na domácom vzdelávaní?

Vo všeobecnosti v domácom vzdelávaní vidím tieto podstatné výzvy:

  1. Ujasniť si rodinné hodnoty – to, ako a prečo dané veci robíme, aby sme vedeli aj v ťažších časoch, aký je náš kurz a aký štýl výučby chceme nasledovať. A v tom byť jednotní celá rodina. Toto je podľa mňa základ a ostatné body sú už len také spresnenia, ktoré vyplývajú z podstaty tohto prvého bodu.
  2. Protiponorkové opatrenia – aby deti mali možnosť ísť aj mimo domu. Napríklad so starými rodičmi, širšou rodinou alebo kamarátmi.
  3. Nesnažiť sa dosiahnuť rovnaký typ výsledkov ako u detí v škole.
  4. Neohovárať alebo nekritizovať rodiny, ktoré majú deti v škole.
  5. Nepretvárať deti na svoj obraz. Ono to tak veľmi láka deti ponoriť do svojho svetonázoru, ale omnoho krajšie je, keď môžu vytvárať svoj vlastný.

Aké pozitíva prináša domáce vzdelávanie Tvojej rodine?

Je to hlavne flexibilita v nasledovaní našich povolaní a snov. Môžeme cestovať, ale nie len to. Do zoo alebo múzea môžeme ísť v čase, keď tam nikto nie je. A aj denný harmonogram môžeme upratať podľa mojej práce alebo spoločných aktivít.
Avšak ako kľúčové vidím to prepojenie našich životov. Ako to prirovnanie k bunke. Sme spolu dosýta a vieme sa vďaka tomu ako rodina viac posúvať vpred. To je dôležité pre naše misionárske povolanie.

Ak by si Ty ako dieťa mal možnosť vzdelávať sa doma, využil by si ju?  

Ja som sa doma vzdelával 🙂 Ale nie. Chodil som do školy, ale všetko, čo si pamätám, je to, čo ma naučili rodičia. Aspoň čo sa týka základnej školy. Učivo od maminy a zručnosť od ocina. Čiže do školy som chodil, ale máločomu som porozumel. Keď si teraz mám spomenúť na niečo zo školy, tak sa mi vybavujú rodičia. Učňovka už bola iná. Tam sme mohli diskutovať a to je spôsob, ako sa ja učím najrýchlejšie.

Čo by si odkázal otcom, ktorí zvažujú vzdelávať svoje deti doma? 

Aby do toho šli. Deti ich veľa naučia. Napríklad ako uvoľniť ten potenciál chlapcov v nás a ísť za svojimi snami. Ja som vďaka deťom začal prvýkrát v živote pretekať. Najprv Spartan Race, potom BMX a nakoniec som mal aj zápas v thajskom boxe. Úžasné skúsenosti pre celú rodinu.

Ďakujeme za rozhovor a želáme aj naďalej veselé domáce vzdelávanie!

Kliknutím na obrázok budete presmerovaní na darovaciu stránku OZ DVS na platforme darujme.sk.
Please follow and like us:
error20
fb-share-icon0
Tweet 20
fb-share-icon20