Doma vzdelávame deti už druhý rok. Neodopierame im možnosť stretávať sa s kamarátmi, pretože spolužiak neznamená automaticky kamarát, či priateľ. Naše deti majú množstvo kvalitných priateľstiev, a to nielen s deťmi rovnakého veku. Domáce vzdelávanie neznamená izoláciu dieťaťa, naopak, dieťa má množstvo príležitostí stretávať sa s ľuďmi, chodievame na exkurzie, deti navštevujú krúžky, a v neposlednom rade máme viac času vytvárať si kvalitné vzťahy v širokej rodine. Deti majú všeobecne viac času na skutočný život, keďže nemusia tráviť celé predpoludnia sedením v škole a popoludnia domácimi úlohami, pri ktorých im často musia pomáhať rodičia, a tak doučiť svoje dieťa to, čo nestihlo v škole, pretože tam sa má učiteľ snažiť o prakticky nemožné — venovať sa vyše dvadsiatim deťom naraz.
Čo sa týka samotného vzdelávania, veľmi túžim po tom, aby v našich deťoch nevyhasla prirodzená zvedavosť, kreativita a túžba dozvedať sa nové poznatky, utlmená pasívnym prijímaním informácií, udupaná výsmechom spolužiakov. Model dnešného školstva vznikol pred vyše dvesto rokmi, ešte za Márie Terézie, s cieľom zabezpečiť základnú gramotnosť nižším vrstvám, aby mali aj deti nemajetných a pracujúcich prístup k informáciám a boli schopní vykonávať určité odbornejšie zamestnania. V dnešnej dobe sú informácie voľne prístupné, už nie je potrebné “nalievať” ich deťom do hlavy, je potrebné rozvíjať v nich schopnosť samostatne a tvorivo myslieť a postupne preberať zodpovednosť za svoj vlastný rozvoj a vzdelanie. Osnovy, ktoré máme školou dané, sú nám vynikajúcou pomôckou, čo sa učiť, aké vedomosti obsiahnuť ale spôsob zostáva na nás. Učíme sa interaktívne, spájame vedné oblasti, pretože život nie je rozškatuľkovaný na učebné predmety. Snažíme sa vidieť súvislosti, utvoriť si na vec vlastný názor, pochopiť do hĺbky, o čo ide. Hneď vieme, čo nám nejde, a venujeme sa tomu dovtedy, kým problém nezvládneme. Deti sa neboja pýtať sa, ak niečomu nerozumejú, doma nebudú pred nikým vyzerať trápne.
Školstvo je jeden obrovský kolos, kde učiteľ je najmenším kolieskom, jeho aktivita a autorita je obmedzovaná predpismi a nariadeniami od ľudí navrchu tohto kolosu, ktorí s konkrétnym vyučovacím procesom majú veľmi málo spoločné, a častokrát aj rodičmi, ktorí sú voči svojim deťom nekritickí. V žiadnom prípade sa nejdem povyšovať nad učiteľov, majú nesmierne ťažkú úlohu. Keby sa pomer platu a počtu detí obrátil, keby bol učiteľ odbremenený od množstva administratívnej práce a dostal kompetencie viac tvoriť v rámci vyučovacieho procesu, vzdelávanie na Slovensku by vyzeralo úplne ináč, a tak aj celá spoločnosť. Ale to je iná téma.
Na Slovensku máme najprísnejšie podmienky pre domáce vzdelávanie v rámci celej Európy. Je paradoxom, že napríklad nedôverujeme učiteľovi matematiky a fyziky, že naučí svoje dieťa čítať a písať. Kontrolný systém funguje, ak by dieťa neprospievalo, bude sa musieť vrátiť do školy. Apropo, ak dieťa neprospieva v škole, do rodiny ho nenavrátia… Druhý stupeň základnej školy znamená pre dieťa zaradenie sa do masového spôsobu vyučovania, života, prípadnej šikany. Čas strávený v domácom vzdelávaní znamená aj čas strávený v láskyplnom prostredí prijatia, čas formovania detskej osobnosti múdrosťou a spravodlivosťou. Dieťa rozumie mnohým mechanizmom vzťahov, vie, kým je, a to prináša neskôr do školského prostredia. Takéto deti sú často potom vodcovskými osobnosťami v triedach, prinášajú oživenie. Desaťročné dieťa predsa len ľahšie príjme vstup do neprirodzeného prostredia, ako šesťročné.
Občianske združenie Domáce vzdelávanie na Slovensku sa však naďalej bude snažiť presadiť právo rodiča na vzdelávanie svojho dieťaťa aj na druhom stupni. V susedných Čechách to ide bez problémov už vyše desaťročia.
20
0
20
20
