Môj život s domácim vzdelávaním (1. diel)

Rozprávame sa s Barborou, mamou troch domškolákov, o tom, prečo sa rozhodli pre domáce vzdelávanie, o začiatkoch, úskaliach a pozitívach domáceho vzdelávania. Vezmite si šálku svojho obľúbeného nápoja a prisadnite si k nám 😉

O: Barbora, koľko detí vzdelávaš doma a ako dlho?

BK: Všetkých troch synov. Najstarší chodil prvé dva roky školskej dochádzky na tri dni v týždni do malej komunitnej malotriedky, teraz je piatak. Škôlku nenavštevoval, iba pár mesiacov lesný klub. Stredný syn ide do tretieho ročníka a najmladší bude predškolák. S rovnako naladenými priateľkami sme pôvodne vytvorili škôlkovaciu skupinu, kde sme našim najstarším deťom – vtedy asi dvojročným – hravým a kreatívnym spôsobom ukazovali prírodné javy, približovali život rastlín i živočíchov a podobne. V rovnakom nastavení, hoci teraz s inými rodinami, pokračujeme dodnes, len témy sú náročnejšie 🙂  

Návšteva sklární v ČR. Zdroj: Archív BK

O: Čo bol ten zlom alebo hlavný dôvod, prečo ste sa rozhodli vzdelávať doma?  

BK: Hoci ja sama mám vysokoškolské vzdelanie a škola – stredná i vysoká i ďalšie vzdelávanie ma bavilo, na tú základnú nespomínam práve v dobrom. Zároveň vnímam aktuálnu nepriaznivú situáciu v školstve a deti, najmä najstarší, má špecifické vzdelávacie potreby a svoju hlavu, ktorá je maximálne nekompatibilná s klasickým školským systémom. Chcem, aby mal šancu na kvalitné vzdelanie – svojím tempom, bez negatívnych skúseností, aby sa mohol rozvíjať v tom, v čom je dobrý (jeho záľuby nepokrýva žiaden klasický školský predmet na ZŠ). To isté platí aj o ďalších mojich deťoch – mojou hlavnou motiváciou je kvalita vzdelávania, možnosť väčších príležitostí a príprava na život v modernom svete so všetkými dostupnými pomôckami a technológiami. 

Hlavným zlomovým bodom bolo uvedomenie si, čo môžem dieťaťu a v akej kvalite poskytnúť ja sama. Že všetky tie aktivity, ktoré sme robili ešte počas škôlkarskeho veku, boli omnoho pestrejšie a reálnejšie než tie, ktoré sa z učebníc učia deti sediac v laviciach, všetko bolo živé, praktické, vyučované v teréne, múzeu… Že môžem deťom efektívne a okamžite byť na pomoci, ak to potrebujú, že vieme odkomunikovať a vyriešiť akýkoľvek problém. Že mám dostatok času venovať energiu na vysvetľovanie toho, čomu nerozumejú, tak, aby to nielen akceptovali, ale uvedomili si aj význam konania a vedeli to začleniť do života. Ak nerozumejú učivu, nájdeme spolu inú možnosť, inú metódu, netlačí nás rozvrh. Môžeme sa učiť tematicky, v logických celkoch, komplexne a klásť dôraz na pochopenie vzájomných prepojení jednotlivých tém.  A v neposlednom rade – že ja ako rodič nestratím kontakt s deťmi, rodina sa nebude denne trhať na jednotlivcov, ktorí sa vidia len pri večeri a cez víkend. Deti tak majú možnosť neustále rozvíjať mäkké zručnosti (musia sa vedieť dohodnúť a vykomunikovať si veci 24/7) a vidieť fungovanie rodiny počas celého dňa, vidieť aj tie povinnosti, lásku, rešpekt a úctu medzi jej členmi – čo im, verím, dá základ do budúcnosti pre vybudovanie vlastných fungujúcich vzťahov. 

Tri Svätoplukove prúty v praxi. Zdroj: Archív BK

O: Čo bolo najťažšie na začiatku tejto cesty?  

BK: Paradoxne najťažší nebol samotný rozbeh domáceho vzdelávania, ale skôr rodina, ktorá mala obavy o to, že deťom budú chýbať kamaráti a že to proste nie je dostatočná forma vzdelávania.  

O: Čo bolo pre teba naopak najľahšie na DV?  

BK: Najľahšie bolo, že som nemusela presviedčať manžela – že mám jeho maximálnu podporu a že nás teda vie zabezpečiť po všetkých stránkach. Že vidí dôvody, prečo to tak doma máme a že ťaháme za jeden povraz. A že vie pokryť predmety, na ktoré si ja netrúfam (informatika, fyzika) 🙂

Na chate je ocko vždy v obkľúčení. Zdroj: Archív BK

O: Čo je pre vás ako zabehnutú DV rodinu dnes najťažšia vec na DV?

BK: Najviac ma „otravuje“ papierovanie a fakt, že hoci mám titul pred i za menom a môžem učiť na vysokej i strednej škole, tak na to, aby som mohla učiť svoje deti absolútne základy, potrebujem mať podľa slovenskej legislatívy externého garanta. V Českej republike sú pravidlá omnoho slobodnejšie a realistickejšie. U nás sa z toho robí raketová veda. Tým neznevažujem učiteľské odbory – oni majú ťažkú úlohu ukočírovať veľkú a veľmi rozdielnu skupinu detí (triedu) a za veľmi krátky stanovený čas (45 minút) ich naučiť až absurdne široké spektrum vedomostí (osnovy), z ktorých množstvo dnes už nikde nevyužijú. Popritom všetky tie výkazy… Toto ale ja ako rodič vzdelávajúci doma riešiť nepotrebujem a výuka tak prebieha omnoho efektívnejšie. 

Domáce vzdelávanie samozrejme nie je vždy ideálne a prechádzka ružovou záhradou. Sú dni, keď sa deti zatnú a je úplne zbytočné snažiť sa vtedy o akúkoľvek výuku. Môžu byť prepodnetované, unavené, mrzuté… Tu je však jedna z najväčších výhod domáceho vzdelávania – je úplne v poriadku sa týždeň-dva neučiť a dať im priestor sa zregenerovať (ak sú choré, nemusíme zháňať poznámky, proste to dobehneme inokedy). Niektoré učivo môže byť nad ich sily a my to musíme proste prijať. Je to taká rodičovská výzva – priznať si a prijať, že niektoré veci proste nejdú, akokoľvek sa snažíte, akýkoľvek spôsob vyskúšate, lebo to deti nezaujíma, nenapĺňa – domáce vzdelávanie nie je zárukou (a ani to nie je cieľom), aby dieťa malo „samé jednotky“. Treba si v sebe ujasniť priority a to mnoho z nás dospelých nevie. Domáce vzdelávanie je preto veľkou školou aj pre rodičov (a nie je ani hanba si priznať, ak je to nad naše sily). Pochybnosti o tom, či to robím dobre, sú časté. Moja práca na sebe je teda nepretržitá a zažila som si aj pocit vyhorenia. Veľkou oporou mi však bol manžel a rovnako aj deti (keď je vidieť plody práce a keď viem, že sa na nich, hoci sú ešte malí, môžem v mnohých veciach spoľahnúť) a teraz už pokračujeme v štandardnom tempe. 

Zdroj: Archív BK

Síce nie ako ťažkú vec, ale neférovú, vnímam nepodporu od štátu. Nemusí ísť hneď o finančnú podporu rodín, ale aspoň kmeňové školy by mali mať férovejší normatív. Oni predsa musia tak či tak riešiť kvantum papierovania a zabezpečiť preskúšanie, komunikujú s nami priebežne počas roka. Kam a prečo sa tie zvyšné peniaze na žiaka strácajú? Rodiny vzdelávajúce doma tiež v zásade nemajú možnosť čerpať dotáciu na stravu, lebo obedy zadarmo sa týkajú denných žiakov a tých, čo si prídu po obedy do školskej jedálne osobne, čo je pre domškolákov, ktorí majú často kmeňovú školu na opačnom konci republiky, nemožné. Chýba legislatíva definujúca formu (a variabilitu) preskúšania, pričom domškoláci na rozdiel od denných žiakov nemajú nárok na opravné skúšky, keďže ich preskúšanie je z definície komisionálne – a teda definitívne. A dalo by sa pokračovať. Pritom by ozaj stačilo aspoň skopírovať české predpisy a boli by sme o 10 krokov vpredu a ľahšie by sa dýchalo. 

O: Čo je pre teba najväčšou podporou pri DV, bez čoho by to pre teba bolo omnoho ťažšie?  

BK: Najväčšou podporou je pre mňa v prvom rade manžel, ktorý mi je okrem partnera aj najlepším priateľom. Pre samotný priebeh DV sú najdôležitejší iní domškolácki parťáci – ďalšie rodiny, s ktorými človek nielen trávi čas, navštevuje múzeá, pamiatky, galérie a učí sa, ale aj zdieľa radosti, starosti a inšpirácie v domácom vzdelávaní. S ktorými sa môžeme navzájom podporovať a vypustiť s nimi paru, ak je to potrebné, ktorí proste rozumejú tomu, čo riešime.  Čiže nie „čo“, ale „kto“ 🙂

Vzťahy v rodine sú pre mňa kľúčové. Zdroj: Archív BK

O: Čo vnímate ako najväčšiu výhodu DV (oproti klasickému dennému vzdelávaniu)?  

BK: Čas byť s rodinou, čas riešiť akýkoľvek problém, čas pre deti užiť si detstvo a nemusieť prerušiť hru len preto, že zvonilo, flexibilita v plánovaní a realizovaní domáceho vzdelávania. Stručne je to teda čas, flexibilita a sloboda. 

O: Čo by si odkázala váhajúcim?  

BK: Počúvajte svoje deti, vnímajte ich a umožnite im byť tým, kým sú. Nenechajte sa zatlačiť do kúta argumentami od ľudí, ktorí nepoznajú domáce vzdelávanie a rozhodnite sa podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia – akúkoľvek cestu si vyberiete, musíte byť presvedčení o tom, že je najlepšia pre vás a vašu rodinu – či už pôjde o domáce vzdelávanie alebo denné – to rozhodnutie je iba a iba na vás. 

Zdroj: Archív BK

O: Čo by si odkázala ostatným DV rodinám?  

BK: Je to najlepšia investícia do vašej rodiny a vašich detí, aj keď to možno práve teraz tak nevyzerá. Nebuďte sami a sieťujte sa s ostatnými DV rodinami – komunita domškolákov je to, čo robí domáce vzdelávanie domácim vzdelávaním.

Ďakujeme za rozhovor!

Kliknutím na obrázok budete presmerovaní na darovaciu stránku OZ DVS na platforme darujme.sk.
Please follow and like us:
error20
fb-share-icon
Tweet 20
fb-share-icon20