Laura bola na domácom vzdelávaní prvý stupeň základnej školy, istý čas aj so svojím mladším bratom. Momentálne je na osemročnom gymnáziu a chcela by byť vedkyňou alebo matematičkou. Výhody školy vidí hlavne v odbornosti, ktorú jej učitelia dokážu poskytnúť, ale základ, že všetko rada skúma do hĺbky, jej dalo domáce vzdelávanie.
Laura, čo by si nám o sebe prezradila?
L.: Mám 13 rokov a hrám na veľmi veľa hudobných nástrojov. Chodím na tanečnú a baví ma v podstate všetko.
Doma si sa učila od prvého ročníka?
L.: Áno. Predtým som chodila chvíľu do rakúskej škôlky. A potom som sa začala učiť doma.
Ako si spomínaš na začiatky vašej domácej školy?
L.: Tie prvé roky boli pestré. Zisťovali sme, ako sa budeme učiť. Mamina ma už odmalička učila základy všetkého. Pamätám si, že v tých začiatkoch to bola zábava – skoro stále sme boli vonku, chodili sme do múzeí, a tak sme sa učili.
Ako ste fungovali – mali ste nejaký systém alebo to bolo skôr voľné?
L.: Na začiatku, keď sme si povedali, že máme chuť na matematiku, tak sme ju robili celý deň. A potom sme mali deň, keď sme robili prírodovedu – a tú sme sa napríklad išli učiť múzea.
Ako si spomínaš na prvostupniarske preskúšania?
L: Niekedy nastali aj zábavné situácie. Učitelia, ktorí ma skúšali, boli veľmi milí. Pre mňa to nebolo veľmi ťažké.
Takto prešiel prvý stupeň a potom prišiel druhý…
L.: Ten bol trochu ťažký. Mamina išla s bračekom do nemocnice a potom nás učili rôzni ľudia online. Bolo to náročné. Bola som zvyknutá na spôsob, ako ma učila mamina a nevedela som si zvyknúť na spôsob školského učenia.
Čím to bolo náročné?
L.: Bola som zvyknutá, že učenie je zábavné, lebo je logické. Niektorí učitelia sa snažili, aby som sa to naučila naspamäť. Len ja som sa to nevedela naučiť, ak som tomu nerozumela. Toto bol pre mňa najťažší spôsob učenia.
A teraz si v ktorom ročníku?
L: Teraz som v tercii. To je ôsmy ročník na Slovensku, siedmy v Rakúsku. Tu chodím teraz do školy. Predtým som ešte skúsila chodiť do komunitnej školy. Čakala som, že sa budem učiť od profesionálov niečo nové, ale zistila som, že musím na všetkých čakať, kým pochopia, čo ja už viem. A to bolo pre mňa veľmi náročné. Keď som mala online vyučovanie, tak som nechápala ja, čo mi vysvetľuje učiteľ a teraz to nechápali všetci ostatní a ja áno. Čiže toto pre mňa nebola dobrá skúsenosť.
Laura, ty si sa učila doma aj so svojím mladším bratom Dominikom. Ako to fungovalo? Učili ste sa niekedy aj spolu?
L.: Kým som bola len ja školáčka, mamina učila len mňa. Brata to však veľmi zaujímalo a často sa pozeral na to, čo sme spolu robili. Niekedy vznikali aj také vtipné situácie, že ja som na niečo z učiva nevedela odpovedať, ale on áno, keďže bol celý čas pri tom. Potom, keď už bol školák, sme si to striedali. Najprv sa učila mamina so mnou, potom s Dominikom. Potom sa on učil s nami moje učivo a mali sme akoby takú skúšku – ja som mala Dominika naučiť jeho nové učivo. Tým pádom som si ja zopakovala svoje staré učivo a on sa naučil niečo nové.
Mala si aj nejakú rovesnícku skupinku, s ktorou si sa učila?
L.: Jedno obdobie sme mali takú skupinku, ktorá sa volala „Do lesa hrať poďme sa“. Stretali sme sa spolu každý týždeň, šli do lesa a učili sme sa tam rôzne veci. Vôbec to teda neznamená, že domškoláci nemajú žiadnych kamarátov, ako si mnohí ľudia myslia. Práve naopak! Hocikedy sme si mohli zavolať, dohodnúť si stretnutie. Prípadne ísť počkať pred školu kamarátov, ktorí chodili do školy a ísť spolu von. Čiže my sme mali veľa možností, ako byť s inými.
Čo vnímaš ako hlavné výhody učenia sa doma?
L.: Keď som niečomu rozumela, mohla som pokračovať v učive. To pre mňa bolo najlepšie. A keď som mala nejakú hlbšiu otázku, tak sme jej mohli venovať aj týždne a chodili sme na rôzne miesta, aby sme to zistili. V škole človek nemá veľmi šancu pri niečom sa dlhšie zdržať. Ďalšou výhodou je, že si viete kedykoľvek spraviť prázdniny. Alebo to, že nám mamina vyrábala veľa pomôcok – napríklad gorálkový materiál na matematiku, kde sme si za jednu päťkovú retiazku zamenili trojkovú a dvojkovú.
A čo vnímaš ako výhody školy?
L.: Myslím, že prvý stupeň bolo doma super. Teraz však, keď je viac odborných predmetov, je prospešné, že máme odborníkov, ktorí to vedia dopodrobna vysvetliť a nemusíme toľko tie informácie hľadať. V tomto je to ľahšie.
Aké to bolo, keď si nastúpila do školy? Čo bolo najväčšou výzvou alebo prekvapením?
L.: Prvých pár dní sme sa zoznamovali, ale najväčším šokom bolo, že keď vošiel učiteľ, všetci sa postavili. Je to vlastne forma pozdravenia, ale nerozumela som, prečo sa normálne nepozdravíme, bolo mi to zvláštne. Ďalšou vecou bolo hlásenie sa – nebola som zvyknutá hlásiť sa, tak sa mi párkrát stalo, že som povedala odpoveď, aj keď sa niekto iný hlásil. Taktiež, že na WC sa môže ísť iba po jednom a treba sa vypýtať. Niektoré pravidlá v škole mi pripadajú zbytočné. Nepáči sa mi, že lavice sú tak od seba. Podľa mňa je super, keď pri učení môžeš diskutovať. V škole sa to nedá. Ani opýtať sa druhého, keď niečo nepochopíš a učiteľ ti to ďalej nevysvetlí. Ak v lavici obaja nerozumiete, ďalšia je už ďaleko. Prečo by sme nemohli spolu o tom diskutovať?
Keby si mohla, vrátila by si sa do domáceho vzdelávania?
L.: Keďže teraz máme v rodine ďalšie malé dieťa, už by to bolo doma asi veľmi náročné. Myslím, že by bol problém so strážením malého brata tak, aby sme sa učeniu mohli naplno s maminou venovať. A taktiež sú tie predmety veľmi odborné, neviem, či by sme to doma zvládli.
Ty si teraz na 8-ročnom gymnáziu, takže strednú školu asi už nemusíš riešiť…
L.: Toto je pre mňa náročné obdobie, lebo neviem, či chcem ostať na gymnáziu, alebo ísť na odbornú školu. Chcela by som sa dostať do NASA, čiže byť buď vedkyňou, matematičkou, alebo doktorkou… je tam veľa možností. Gymnázium dáva tú možnosť, že po jeho skončení mám otvorené všetky tieto dvierka. Alebo si musím vybrať teraz a podľa toho ísť už na strednú školu. Veľmi sa mi páčia výmenné programy – na chemickú odbornú školu alebo strednú medicínsku školu, ale určite by som šla do Rakúska, USA alebo Británie. Je tam omnoho viac možností.
Vieš si predstaviť, že by si musela takto skoro odísť od rodiny?
L.: Veľmi by som chcela zažiť nejaké dobrodružstvo, takže áno. Ale samozrejme by som sa s rodičmi o tom musela porozprávať. Mám však ešte minimálne jeden rok.
Takže NASA ťa láka?
L.: Otec môjho kamaráta – ešte z domáceho vzdelávania – si založil vesmírnu asociáciu aj pre deti, kde deti môžu vymýšľať dizajny do vesmíru. Ale ak by som naozaj chcela ísť do NASA, musela by som získať americké občianstvo. Tak niekedy sa o tom bavíme a zvažujem to.
Chcela by si niekedy letieť do vesmíru?
L.: Ja by som veľmi chcela. O pár rokov by sme už mali letieť aj na Mars, už sme tam poslali aj robota a robia sa tam výskumy, čiže veľmi by som na tom chcela pracovať. V atmosfére Marsu sa našla voda, to znamená, že tam kedysi mohol byť život, a to je veľmi zaujímavé.
Čo ťa k tejto téme pritiahlo?
L.: Keď som bola menšia, vždy som chcela objavovať nové veci, byť vedkyňou. K tejto téme som sa dostala cez seriál, ktorý som pozerala. V ňom sa jedna rodina dostala do inej galaxie a pre mňa bolo veľmi zaujímavé práve to, že objavili niečo nové. Veľmi ma ťahá objavovať nové veci.
Čo je pre teba v živote dôležité?
L.: Rodina, kamaráti, vzdelanie, ale aj náboženstvo. A voda a jedlo.
Čo by si chcela odkázať domškolákom?
L.: Ste super, pokračujte v tom. Nájdite si, čo vás baví.
A ich rodičom?
L.: Aj keď to bude náročné, stopercentne v tom ostaňte, vždy sa to oplatí v budúcnosti.
Čiže to vnímaš ako dobrú investíciu, že si sa mala možnosť učiť aj doma?
L.: Áno, myslím si, že keby som od začiatku chodila do školy, asi by ma nebavilo tak do hĺbky všetko skúmať.
Ďakujeme a držíme palce, aby sa ti splnili všetky tvoje sny!
Rozprávala sa Mária Rešutíková.
Zdroj fotiek: Laurin archív
Editorka: Veronika Palenčíková
V seriáli Zo života násťročného domškoláka, už boli publikované tieto články:
- Zo života násťročného domškoláka: Doma som sa mohla viac venovať svojim záľubám a efektívne využiť čas na učenie.
- Zo života násťročného domškoláka: V škole sa im darilo, a predsa im je doma lepšie. Milujú šport a svoj voľný čas venujú mnohým krúžkom.
- Zo života násťročného domškoláka: Učivo zvláda hravo, no radšej má pohyb, hory a majstrovanie.
20
0
20
20
