Na prvý pohľad dve nesúvisiace témy, a predsa sa nájde spojenie. V posledný januárový piatok sa časť jednej bratislavskej domškoláckej partie rozhodla navštíviť výstavu „Megabrouci“ v Brne. Tri mamy a osem detí sa vydalo na dobrodružnú cestu. Netušili totiž, že v ten deň má v Prahe koncert Dara Rolins. A vďaka tomu nabral obyčajný výlet neobyčajný rozmer...
Lístky na vlak kupujeme pár dní vopred, miestenky sú už dávno vypredané, nás to však neodradí – Brno predsa nie je tak ďaleko. Ráno sa úspešne stretávame na bratislavskej hlavnej stanici, medzinárodný rýchlik nehlási veľké meškanie, priestory stanice sa celkom rýchlo zapĺňajú a o chvíľu plne pochopíme, že tá masa ľudí budú naši spolucestujúci. Naším prvým cieľom je dostať sa spoločne do vlaku, nikoho pri tom nestratiť a ešte aj odovzdať kočiar do batožinového priestoru (najmenší pasažier z našej výpravy má 1,5 roka a kto niekedy cestoval s kočiarom, vie, že to nie je vždy také idylické, ako sa zdá). Keď vlak vchádza do stanice, zdá sa náš cieľ je nesplniteľný, ale vlaku sa podarí poňať ten obrovský dav a my sa ocitáme vo vagóne, kde sa nepotrebujeme vôbec držať, lebo sme natlačení jeden na druhom, dokonca ľudia stoja aj v priestore medzi vagónmi.
Za hodinu a štyridsať minút máme možnosť zažiť niečo, čomu sa hovorí obyčajná ľudskosť – traja cestujúci nám uvoľnili svoje miestenkové miesta, napriek vydýchanému vzduchu tu panuje pohodová a priateľská atmosféra (aj voči deťom), možno aj vďaka ochutnávke domácej zázvorovice, ktorú ponúka neznámy pán neznámym spolucestujúcim. Deti, sediac na jednej sedačke štyri, si krátia čas jedením, striedaním sa v sedení, vzájomným rozprávaním sa, hladkaním psíka, ktorý tiež statočne znáša dobrodružstvo cestovania, sledovaním postaršieho pána, ktorý si z opačnej strany vagóna chodí, predierajúc sa cez tú masu ľudí, v pravidelných intervaloch kontrolovať svoj archaický, taškami ovešaný bicykel.
„Brno – hlavní nádraží“, zaznieva z ampliónu a my sa konečne môžeme nadýchnuť čerstvého vzduchu. Zostáva však v nás všetkých pocit, že nepohodlné cestovanie nemusí byť nutne nepríjemné, keď je v tom prítomná obyčajná ľudskosť, vďačnosť, nadhľad a humor.
Presúvame sa električkou na výstavisko a niekoľko hodín trávime kochaním sa fascinujúcimi nadrozmernými modelmi hmyzu, kde i ten najmenší detail sa dá vidieť voľným okom. Zaujímavý je tiež samotný príbeh výstavy – jej počiatok je spojený s tým, že jeden z dvoch autorov výstavy si namiesto mikroskopu kúpi makrolupu, pozoruje pod ňou hmyz a je fascinovaný dokonalou súhrou farieb a tvarov. Vtedy dostane nápad urobiť modely hmyzu – dá to desať rokov práce, ale výstava stojí za videnie.
Zástupcov ríše hmyzu v podobe viac ako 20 megaobrovských modelov veľkých až 5 metrov možno obdivovať a skúmať bez lupy! Aj najmenší detail objavíte voľným okom. Okrem exponátov sú zaujímavé aj popisky k nim. Tie panely si určite radi odnesiete (vyfotené) domov a budete z nich čerpať. Výstava Megabrouci je putovná. Na brnenské výstavisko sa presťahovala z Valtického zámku a bude tam do 31. marca 2024.
V podvečerných hodinách sa už tešíme na cestu naspäť. Deti už celkom zmáha únava, a tak nás poteší, keď na stanici zistíme, že sa dajú kúpiť ešte miestenky. Naša radosť však netrvá dlho – len do príchodu meškajúceho vlaku, keď zistíme, že pre štrajk v Nemecku prišla iná vlaková súprava a naše miestenky sú zbytočné, miesto na sedenie zase nemáme. Po chvíľke strávenej v batožinovom priestore však uprosíme sprievodcu, aby nám otvoril prázdne kupé rezervované pre osoby ZŤP.
Po dvoch hodinách – v porovnaní s ránom – luxusného cestovania sa lúčime s kamarátmi a niektorých z nás čaká ešte ďalších hodina a pol cestovania električkami, autobusom i autom, pokým šťastní, plní zážitkov i odpadávania od únavy prekročíme prah domova.
Cieľom výletu bol hmyz, ale ako sa hovorí – aj cesta je cieľ a v tomto prípade to plne platí. Náš zážitok z cesty je porovnateľný so zážitkom z výstavy hmyzu. Naše deti (a mamy tiež) mali možnosť zažiť počas cesty nepohodlie, istú dávku stresu, únavu, cibrenie sa v trpezlivosti pri čakaní na meškajúce vlaky, riešenie rôznych nečakaných situácií, ktoré prináša život sám a nepotrebujeme si ich ani umelo vytvárať. Stačí len žiť život v bezpečnom, podporujúcom a láskyplnom priestore, kde po celý čas vládne pohodová atmosféra a dobrá nálada. A popritom zažiť aj veľa ľudskosti od neznámych ľudí, uvedomovať si pocit vďačnosti.
Aj toto je spôsob, ako pestovať v nás i v našich deťoch odolnosť a vystupovanie zo svojej komfortnej zóny, ktoré nám dáva zážitok spoznávania seba samých v rôznych situáciach.
Autorka: Anna Buková
Prečítajte si tiež…
20
0
20
20
